Bystrické Vespíčko je skúter akcia, ktorú každý rok organizuje Vespa Klub Slovakia. Nuž a ja, keďže som už pár mesiacov majiteľom skútra legendárnej talianskej značky a hrdým členom klubu, som sa prvýkrát rozhodol infiltrovať medzi ostatných nakazených plechovým vírusom.

Oficiálne Vespíčko začínalo v sobotu v Hrochoti, ale v pozvánke bola poznámka (alebo naopak?), že najnapruženejší členovia môžu prísť už v piatok. A ja som veľmi pružný! Paradoxne som skoro celý piatok strávil na Lambrette, ktorú som mal na testovanie a po dlhšom teste z nej plynule presadol na Vespu. 

Celý týždeň bolo v Žiline počasie ako cez kopirák. Cez deň horúco, poobede búrka. Šanca, že by to dnes bolo inak bola podľa SHMÚ nulová. Asi hodinu pred odjazdom veru nebo výrazne potemnelo a nad Martinskými hoľami to vyzeralo ako v Mordore. Potom začali chodiť správy od ostatných členov výletu o tom, že prší tam, a tam, a búrka je zasa tam. 

Čakám kým sa dá, ale čas sa kráti. Nakoniec na to kašlem, pri troche šťastia nezmoknem vôbec, ale skôr naopak. Beriem nepremok, vysvetľujem susedom, že mi naozaj nehrabe keď sa na Vespe púšťam rovno do búrky a vyrážam. Trochu ma straší Strečno, lebo je piatok poobede a to tam býva veselé. Ale aj zázraky sa dejú a dnes je pokoj. Idem plynule. Vidieť, že tu pršalo, ale na martinskej strane je slniečko. Prechádzam Martin a smerujem na Turčianske Teplice. Chcem ísť cez Šturec, ale pohľad nad kopce hovorí o tom, že na skútri by to bolo viac ako veselé. 

Rozhodujem sa teda, že pôjdem cez Kremnické Bane. Je to tadiaľ síce dlhšie, ale zasa horšia cesta, ako sa vraví… Tú polhodinu navyše nejak dobehnem. Úvahy o nadbiehaní ma prechádzajú v Bartošovej Lehôtke. To by bol strašný hriech ísť do Zvolena po diaľnici, keď môžem ísť na Jastrabú a prejsť to krásnou okresnou cestou cez dedinky.

Rozhodovanie trvalo asi 3 sekundy. Odbočujem z hlavnej cesty doľava a o chvíľku už namiesto kamiónov míňam iba krásne zelené stromy. Cesta je síce ešte mokrá, ale ten vzduch… Je podvečer, príjemne teplo a z cesty schovanej medzi stromami sa odparuje dážď… Nič krajšie nie je. Akurát môj telefón nie je ten opar schopný odfotiť…

Krásna cesta konči za Hronskou Dúbravou, tu si môžem vybrať či chcem pokračovať do Zvolena po diaľnici alebo po… diaľnici. Tak si vyberám diaľnicu a pár kilometrov si nadbehnem. V Strážach ale zbieham dolu, chcem prejsť cez Sliač.

Na Sliači som o pár minút. Na tunajšej vojenskej základni som si odkrútil vtedy ešte povinnú vojenčinu. Ej veru sa to tu za tých 20 rokov pomenilo. Srdce pichne, keď vidím schátrané budovy, v ktorých som kedysi prežíval časy pekné aj nepekné.

Zastavujem ešte pri bráne, ktorá sa kedysi volala Brána 3. Chodievali sme tam strážiť vagóny s kerosínom – leteckým benzínom. Našťastie nikto nikdy neprišiel kradnúť, lebo s tým bodáčikom čo sme mali ako zbraň (strelné zbrane kvôli možnému výbuchu neboli povolené), sme nevedeli odplašiť ani srnky čo sa tam chodili pásť.

Ale už sa začína stmievať a ja mám cestou do Hrochote naplánovaných pár zastávok…. Napríklad kaštieľ v Hronseku. Chcem ísť aj k Vodnému hradu, ale už mi volajú, kde som, že už ma čakajú u predsedu klubu v pizzerii.

Tak sadám na Vespu a frčím, už je naozaj tma. Pozerám za každý krík či tam nečíhajú nejaké zvery so samovražednými úmyslami, a aj preto míňam za Lukavicou odbočku na Čerín a do Hrochote. Veziem sa až do Mičinej. To už viem, že som zle, sem na strelnicu sme chodili na streľby, musím sa vrátiť. 

Nakoniec sa podarilo a ja sa pripájam k ostatným. Zoznamujem sa s tými, ktorých nepoznám, dostávam nálepky a nášivky klubu a pridávam sa do debaty. Nikto mi nechce veriť, že na mňa po ceste nespadla ani kvapka vody. Väčšina také šťastie nemala. Debata končí o pol tretej v noci, už v penzióne v Hrochoti… Nerád spávam v cudzom prostredí, vždy mám problémy zaspať, ale tu padám do postele a spím.

Rána jsou tu tiché, hovorím si, keď okolo siedmej pozerám z okna. A pomalé, a svieže… Zobudiť sa uprostred tichej dediny z jednej strany a lesov z druhej má svoje čaro. Pomaly sa trúsia aj ostatní, tí aktívnejší si čistia stroje, my ostatní len raňajkujeme, povzbudzujeme čističov a pijeme kávu. Niektorí aj z pohárov iných…

O desiatej vyrážame, smer Čerín. Tu sa stretávame s tou časťou Vespíčka, ktorá nespí v penzióne a prišla iba na otočku. Itinerár na dnes je nabitý, tak sa nezdržujeme. Tankujeme a vyrážame po okreskách, smer Detva. Po ceste mávame a trúbime, kolóna Vespičiek ľudí prinúti sa usmiať, mávajú, smejú sa a tešia sa, keď odmávame alebo odtrúbime

Detvu iba štrajchneme, stúpame rovno do kopcov za ňou. Tu sa nachádza prírodná pamiatka, vrch Kalamárka. Okrem toho, že je tu významné archeologické nálezisko z doby bronzovej, aj z dôb Veľkej Moravy, sú tu aj kolmé andezitové skaly, ktoré sú baštou pre lezcov. Sú ich tu mraky a lezú tu aj odhadom 4 ročné deti. 

Väčšine z nás lezenie veľa nehovorí, a tak na skaly, kam sa iní šplhajú vystupujeme po chodníku z druhej strany. Až sa hanbím, že hoci som kúsok odtiaľto, vo Zvolene prežil podstatnú časť svojho života, o tejto kráse som nevedel. O to viac sa ale kochám.

Z Kalamárky schádzame po rozbitej ceste dolu do Detvy a tam odbočujeme späť na Očovú. V dedinke, ktorú preslávilo írečité nárečie, salaše a predovšetkým Lietajúci bačovia zastavujeme a dávame si zmrzlinu. Dobre padla. Len od Lučenca sa akosi stmieva. Všetci ale dúfame, že sa búrka otočí iným smerom.

Po príjemnej zastávke smerujeme do Zvolena. Cez Zlatý potok prechádzame do centra a ja sa nestačím čudovať ako sa toto mesto mení. Stále má svoj šarm, svoj pôvab, len už sem tiež dorazil ten slovenský nešvar v podobe nákupných centier v strede mesta… Ale čo už. Zastavujeme v reštaurácii Viktorka a je čas raz a navždy zistiť či zvládnem zmrzlinu a vyprážaný syr v priebehu jedného dňa. Zvládnem…

Zo Zvolena mierime k úhlavným rivalom „do Bystrici“, ako sa tu hovorí. Veľmi ma baví doťahovanie sa týchto dvoch miest. Pamätám si na hádku dvoch ujov v hodne pokročilom veku, vo vlaku práve z BB do ZV ešte keď som sem cestoval na výšku. Zakončila ho legendárna veta Banskobystričana: „Vy v tom Zvolene ste takí, že nám závidíte ešte aj to, že Hron najskôr tečie cez Bystricu a až potom cez vás…“

Ešte predtým ako odbočíme do Banskej, sa však vraciame do Hrochote a smerujeme na farmu Turkov Vrch. Máme prísľub, že sa tu budú hladiť kozy, takže čím sme bližšie sa akosi čoraz viac prepadám poradím jazdcov dozadu a sem tam tempu skupiny ani nestačím… Kozy tu naozaj čakajú a skutočne sa dajú pohladiť, rovnako ako aj dve krásne border kólie a ďalšie zvieratstvo.  Dostáva sa nám aj malého ale chutného pohostenia od pani majiteľky. Určite sa zastavte ak budete mať čas. Od tejto chvíle, po celý deň, som už nedokázal z hlavy pesničku od Horkýže slíže, ktorá dala názov aj tomuto článku.

Pomaličky sa však blíži „hajlajt“ celého Vespíčka, teda Vespovanie po Banskej Bystrici, s podvečerným prekvapením. Jazdenie po „Pažravej“ si užívam, aj keď navždy budem „tím Zvolen,“ mám to mesto rád a v sobotu neskoro poobede je aj centrum príjemne prázdne. Môžeme si tak užiť dokonca aj prejazd cez námestie.

Po krúžení v meste smerujeme po Kostiviarskej ceste smerom na Laskomerský vysielač. Nejdeme však až úplne hore, ale zastavujeme pod ním, kde sa nám rozprestiera pohľad na Banskú Bystricu aj okolie. Je krásne počasie, a tak je vidieť doďaleka. Krása. Myslel som, že tu sa s ostatnými rozlúčim, pretože sa mi nechcelo vracať do mesta, kde čakalo prekvapko, ale chcel som rovno odbočiť na Šturec a pokračovať domov.

Ostatní ma ale prehovorili. Veď kto by odolal lákadlu ako napríklad: „Braňo musíš ísť s nami, tam majú také hajzle aké si ešte nikdy nevidel, najlepšie na svete.“ Tomu sa skutočne nedalo povedať nie, a tak mením plány a ešte jednu zastávku pridávam. 

Cestou si dávame rýchle šprinty s kolegami a ja zisťujem, že mi prestalo svietiť predné svetlo. Nevadí. Zisťujem, že mierime do klubu Urban Spot v centre BB. Videl som už nejaké fotky z predchádzajúcich Vespíčiek, tak zhruba viem čo nás čaká. Viem, že sa dá ísť dovnútra aj na Vespách, preto nečakám niečo čo by ma nejak dostalo.

Mýlil som sa, bolo to super a bolo to fakt skvelé zakončenie (pre mňa) celej akcie. Ten pocit, keď na skútri vchádzate nájazdom dovnútra klubu, zastavujete na pódiu a nasmerujú sa na vás bodové reflektory, navyše vo farbách talianskej trikolóry… Bol to epický moment, pre nás čo sme to zažili prvýkrát určite. A tie hajzle tiež stáli za to, naozaj. Ale choďte sa na ne pozrieť sami, nefotil som.

S ťažkým srdcom a nerád, ale lúčim sa. Ostatní sa vrátia naspäť do Hrochote, kde ich v penzióne čaká ešte grilovačka a párty až do rána. Ja sa vyberám smer Žilina a Šturec. Dnes je pekne a keďže som ten kopec chodil tam a naspäť roky rokúce, viem, že v sobotu podvečer tam býva prázdno.

Nemýlim sa, cestou hore púšťam pred seba jediné auto, inak široko ďaleko nič. Hore navrchu si robím fotku lebo kľukatou cestou dolu určite zastavovať nechcem. Poďme na to. Zákruty si stále pamätám naspamäť. Ľavá, ľavá, pomalá vracačka… Vespu nešetrím. Spamätám sa až keď prvýkrát zaiskrím stojanom o asfalt. To ma trošku umravní a svoje MotoGP ambície predsa len opäť zatváram na bezpečné miesto vzadu v hlave. Zvyšok kopca si vyslovene užívam. Rozmýšľam, že pôjdem po starej ceste cez Čremošné, ale nakoniec idem klasiku do Turčianskych.

Tam zisťujem, že mám prázdnu nádrž, čo mi hovorí, že sme toho dnes najazdili naozaj dosť. Tankujem a rozhodnem sa, že už nestojím nikde… Ale viete ako to je, človek mieni… Pod Strečnom si ma tá kolóna počkala. Opravujú tam cestu, pruhy sú zúžené, tak čakaj skútrista. 

Chvíľku stojím, so mnou ešte dvaja motorkári. Po asi 3 minútach na seba pozrieme a ideme. Predbiehame kolónu pomaličky tak, aby sme neprekračovali plnú čiaru. Stačila minúta a sme na čele. Zdržanie spôsobuje semafor. 

S moto kolegami sa držím bez problémov až pred Žilinu. Tam sa oni na rovinke rozhodnú predbiehať a mne sa už nechce. Som celkom unavený. Ale spokojný. Užil som si to. Oveľa viac, ako som si pôvodne myslel. Aj dnes platilo že hoci máme svoje stroje radi, sú to len nástroje, vďaka ktorým si môžeš obohatiť život. O nové zážitky, nové cesty, ale hlavne nových ľudí. Okolo Vespy sa na Slovensku točia výborní ľudia a ja im z celého srdca za túto akciu ďakujem. Verím tomu, že sa zasa vidíme a prajem aj ostatným jazdcom, na iných značkách, aby si našli takéto akcie. A ak nie tak sa vidíme aspoň na Scooter Campe, teším sa.