Ja niekedy neviem. Vôbec. Neviem čo bude, čo nebude. Neviem nič. A tak to bolo aj pred Vespa Night Ride v Košiciach. Moja Vespa sa zasa raz rozhodla mať svoje talianske maniere. A ja už na to niekedy mám slovenské nervy. A tak som nevedel, či pôjdeme.
Nejsť by samozrejme nebolo nič hrozné, keby som asi týždeň pred Košicami neurobil zásadnú, mužskú, taktickú chybu, a ľahkovážne, bez rozmyslu, nepovedal doma niečo ako: „Mohli by sme ísť do Košíc spoločne“. Samozrejme to bolo pochopené tak, že do Košíc sa ide za každých okolností, nech sa deje čo sa deje. Nepojazdnosť stroja, ktorý bol našou vstupenkou medzi účastníkov Vespa jazdy, nebola braná do úvahy, a už vôbec nebola poľahčujúcou okolnosťou.
Bol to, aj vďaka tomu, napokon taliansky týždeň se vším všudy, ale v piatok sme boli pripravení. Ja na Vespe, smer Košice, Janka zbalená vo vlaku, smer našťastie ten istý. Poučený viacerými zážitkami som starostlivo preskúmal prejazdnosť Strečna a tešila ma zelená farbička smeru do Martina.
Akurát som si mal pozrieť aj Ružomberok. Z nejakého dôvodu je totiž teraz Ružomberok zasekaný každý deň. Aj keď zapnete „asertiff mód“ a predbiehate stojace autá, tak sa hýbete v podstate po metroch, pretože cesta je tam úzka, kamióny široké a je ich nekonečno. Prekľučkovať sa kolónou od Ľubochne do Ivachnovej trvalo viac ako 45 minút.
Slnkom pripečený a psychicky vyčerpaný som sa spamätal až v Hybe, ktorému som sa tradične, a nahlas, povyhrážal, že podľahlo vlastnej chybe. Prvú fotku som bol schopný urobiť až vo Východnej a z jej kompozície jasne vyplýva v akom som bol stave…
…Kriváň našťastie poteší vždy, býva totiž predzvesťou toho, že kolóny sa končia a cesta bude voľnejšia…
…áut naozaj ubúdalo a pribúdalo ovečiek, zelenej farby a kilometrov, ktoré máme za sebou…
…aj nejaké mraky nás s Old Lady prišli pozrieť, ale nestrašili, iba z výšky starostlivo dávkovali blahodárne tiene poliam a lúkam pod nimi…
…s takými kulisami (a vďaka podcastom) tých 5 hodín do Košíc ušlo celkom rýchlo. A tam už ma na vlakovej stanici čakala moja najobľúbenejšia spoločnosť…
…stretnutie pred spanilou jazdou bolo ako vždy vo Vespa Café. A bolo to intenzívne. Rýchlo sa zvítať so starými kamošmi, spoznať sa s novými…
…a potom už vyraziť do košických ulíc…
…my, čo sme zďaleka, sme si užívali pre nás neznáme kulisy metropoly východu…
…ale najmä spoločnú jazdu s ďalšími Vespičkami a Vespičmi…
…bolo ich kopec pred nami…
…aj za nami…
…niektorí boli známejší ako iní…
…ale aj tak platí, že nech si kto si, s Vespou sa dostaneš všade, a všade sa na teba ľudia usmievajú…
…nakoniec sme sa ale všetci stretli pri jednom veľkom stole v Kine Úsmev, a potiahli kým nám neprestali nalievať…
…na druhý deň som už domov nešiel sám, vyrazili sme pekne spoločne, na Old Lady…
…a hľadali skrytú krásu dávnych čias aj tam, kde ju už mnohí iní nevidia…
…objavovali miesta, ktoré zo školských čias pozná každý, no málokto tam niekedy bol…
…niektorí skúmali malé, tajomné, zelené dvere…
…iní sa skrývali v príjemnom chládku hodinových veží…
…spoločne sme sa nechali zlákať zákrutami tam, kam odbočky z diaľnic nevedú…
…nadchýnali sa krásou, ktorú stvorili šikovné ruky ľudí, ktorí žili stáročia pred nami…
…aj tou, ktorú má na svedomí matka príroda, a ľudia jej to iba kazia…
…Vespa je malá, bolesť zadku na nej veľká. Sem tam si treba urobiť prestávku…
…našťastie k nám bolo Strečno aj tentokrát milosrdné a netrápilo naše telá zbytočným zastavovaním…
…a zapadajúce slnko nám dalo za Košickým výletom tú najkrajšiu bodku.
Ja niekedy naozaj vôbec neviem. Čo bude a čo nie. Ale keď sa nakoniec niečo stane, tak to už nikdy neľutujem. Ani teraz. Ďakujem Košice, ďakujem všetkým, čo košickú Vespa Night Ride pripravili.
