Motoshow 2024, ale aj iné motocyklové výstavy, sú pre moto nadšencov ako ja sviatok. Je to čas, keď sa všetko, čo nás priťahuje k jednostopým strojom, stretne na jednom mieste: nové modely, technologické inovácie, adrenalín z kaskadérskych show a, samozrejme, ľudia, ktorí milujú rovnaké veci. A tak, aj keď som bol tento rok na začiatku voči Brnenskej Motoshow trochu skeptický, nakoniec som neodolal príležitosti zasa si privoňať k tej atmosfére a podľahol vzrušeniu, ktoré tento ročník sľuboval.
Brno od Žiliny nie je tak ďaleko, aby som tam nevedel na otočku odskočiť a pozdraviť známych. Ak už kvôli ničomu inému, aspoň kvôli nim sa oplatí merať cestu. Málokde nájdete toľko srdciarov, ako pri motorkách a ja mám to šťastie, že sa mi darí s nimi vychádzať veľmi dobre. Niektorých môžem dokonca hrdo nazvať svojimi priateľmi, a to si fakt vážim.
Piatok, dopravného kolapsu sviatok
Pôvodne som chcel ísť na Motoshow 2024 ešte vo štvrtok, lebo prvý deň sa väčšinou dá v halách ešte hýbať, ale napokon som cestu presunul na piatok (a potom to oľutoval). Z toho, že posledný deň v týždni bola správna voľba ma vyliečilo české rádio, ihneď po prechode hraníc. Už tam totiž v dopravnom servise hlásili, že Brno v okolí výstaviska kolabuje. A to bolo iba 9 hodín ráno a mňa čakali ešte asi 2 hodinky cesty…
Hoci som silno zaklínal a vzýval moto božstvá, zlé správy sa nakoniec potvrdili a cesta z brnenskej periférie na výstavisko, ktorá mala podľa navigácie trvať 13 minút, trvala vyše hodiny. Našťastie som si v navigácii nastavil parkovisko mimo samotného výstaviska, tak som to úplne najhoršie obišiel a ušetril cca polhodinku, ktorú v autách strávili tí, ktorým sa nechcelo prejsť peši tých asi 400 metrov od externého parkoviska.
Ale na všetky peripetie človek zabudne okamžite, ako prekročí turniket na vstupe a zacíti známe vône spáleného benzínu, zodratých gúm a ušnú pohodu mu rozdrása nezameniteľný zvuk motora vytáčaného na maximum. Sluch sa však rýchlo prispôsobí vyšším decibelom, mozog sa nastaví správnym smerom a zábava môže začať.
Motoshow 2024 – skútristov raj
Na miesto činu som teda dorazil v piatok okolo obeda a dvojica hál, v ktorých sa tento rok celé podujatie odohrávalo, už bola solídne naplnená. Až som sa čudoval, kde tí ľudia pracujú, keď tu teraz môžu byť, ale asi si, rovnako ako ja, brali dovolenky. Moje prvé kroky viedli do spoločného stánku Piaggia, Vespy, Moto Guzzi a Aprilie. Jednak podať ruku známym, ale chcel som si pozrieť nové farby Vespičiek naživo. Úprimne, tie tohtoročné ma príliš neoslovili. Ale veľmi sa teším, keď dorazí čierna Vespa GTV 300 a dúfam, že bude v press fleete. O jazde na nej snívam už dlho.
Od talianov moje kroky mierili k čínskym značkám do stánku Voge/Loncin. Tam som chcel dohodnúť detaily zapožičania testovacích skútrov a tiež poklábosiť s veľmi príjemnými ľuďmi, ktorí sa v ČR a SR starajú o import týchto strojov. Tí mi porozprávali aj o budúcich plánoch fabriky, a ak by sa splnilo to, čo sa šušká, myslím, že sa my skútristi máme na čo tešiť. Tu musím na seba bonznúť, že som sa zaľúbil do motorky Voge 525 AC, mali ju tam v krásnej modrej farbe a v kombinácii s hnedým sedadlom ma uhranula… Ale dosť. Rýchlo zasa ku skútrom.
Čakala ma totiž Honda. Síce ju mnohí volajú motorkový McDonald, ale jedno sa jej uprieť nedá. Honda to jednoducho vie. Vie zo seba robiť značku po ktorej túžia milióny. Stánok bol fakt natrieskaný strojmi. Neviem či tam bola úplne celá flotila, ktorú má Honda v ponuke, ale ak nie, tak chýbalo len máličko mašín. Priestor bol obrovský a počet strojov nezaostával. A rovno hovorím, že ani počet ľudí v ňom natlačených. Kontinuálna plnka. Ja som využil možnosť a posedel si na Forze 750 v krásnej červenej farbe. Tá by tiež niekedy mohla byť medzi testovačkami (žmurk, žmurk).
Kúsok od Hondy bola rozložená Yamaha, a hoci v posledných rokoch už ich súboj v skúter segmente nevnímam tak intenzívne ako, keď som jazdil na Xmaxe, možnosť sadnúť si a pohovieť v sedadle Tmaxu je jednoducho neodmietnuteľná. Hoci objektívne jeho výkon už prekonáva viacero strojov, stále je to neuveriteľne krásny a prepracovaný kúsok techniky. Nenájdete na ňom odfláknuté miesto a ja som sa veľmi tešil, že kým som na ňom sedel, nebolo v stánku Yamahy až toľko ľudí, a teda ma nikto pohľadom nevyhadzoval po 15 sekundách. Ako som neskôr zistil, bol to asi zázrak a dar z nebies, lebo do hál prúdilo stále čoraz viac ľudí.
Všade samí ľudia
Postupom času sa haly začali fakt neuveriteľne zapĺňať a okolo 14:00 až 16:00 bolo naozaj náročné dostať sa k akémukoľvek stroju a sadnúť si naň. A ak sa vám to už podarilo, hneď okolo vás stáli zo dvaja-traja ľudia, ktorí vám, niekedy nielen, očami naznačovali, že je čas jít o dům dál.
Ja som práve tento čas chcel využiť na to, aby som sa posadil do sediel strojov SYM, ale nebola to dobrá voľba. Niežeby tie stroje boli zlé. Len sa k nim nedalo poriadne dostať. Síce som sa nakoniec prebojoval za riadidlá všetkých strojov, ktoré som chcel skúsiť, ale bez šrámov na tele aj na duši sa to nezaobišlo. Stále si nemôžem pomôcť, ADX ma vizuálne veľmi baví, akurát sa mi každý raz, čo ho vidím zdá akýsi pomenší. Verím však, že sa k testovaniu dostanem čo najskôr a poriadne ho vyskúšam. Je to veľmi zaujímavý zážitok sedieť na ňom.
Po SYMe už moje plány stretnutí skončili a rozbehol som sa naverímboha po oboch halách. Objavoval som všetko neznáme a naozaj som sa nechal unášať davom a nohami. Je to veľmi dobrá taktika, lebo človek nájde aj to, čo by nečakal. Teda, sem tam do toho musíte zasiahnuť, pretože vás to inak bude stále vyvrhávať pri lacných indických predajcoch moto oblečenia…
Mňa dav doviedol k pre mňa viac-menej neznámemu skútru Peugeot XP400. Niežeby som nevedel, že existuje, ale jednak som ho tu nečakal a potom, on je skutočne veľmi pekný a zaujímavý. Navyše ho mal v čase kedy som sa naň vydrápal na starosti veľmi zhovorčivý a skúsený predajca, takže som mal aj zaujímavý vhľad od človeka, ktorý ten stroj dobre poznal a hlavne ho vedel porovnať s inými strojmi. Musím povedať, že posed aj úchop riadidiel sú skôr motorkovejšie ako skútrové, ale tým ktorí to majú radi, to veru prekážať nebude. Zaujali ma aj pomerne veľkorysé rozmery a mňa fakt láka si tento stroj vyskúšať na dlhšie. Tak, ako ma minulý rok príjemne šokoval Voge SR 4 Max, môže byť tento rok čiernym koňom sezóny XP400vka. Teda ak sa podarí získať ju na recenziu.
Len o kúsok ďalej som objavil aj znovuzrodené Malaguti Madison 125. Minulý rok mi nejako ušlo pod radarom, tak som ho poobzeral aspoň teraz. Na rovinu poviem, že nejaké výrazné pocity vo mne nevzbudilo, ale značke, nech už ju momentálne využíva ktokoľvek by som prial, aby vstala z popola. Uvidíme, teraz tu stálo trochu smutne bokom, ale keď som ho po očku sledoval, ľudia naň sadali. Som zvedavý čo s ním bude. Na konci svojho skúter putovania som ešte zamieril do BMW. Chcel som si sadnúť na C 400 GT a aspoň trochu ho porovnať s vyššie spomenutým Voge SR 4 Max. No, čo vám budem hovoriť, pocity sú veľmi podobné… V skutočnosti som mal ale návštevu BMW naplánovanú kvôli niečomu inému. Kvôli elektrickému skútru BMW CE 02. Ja viem, heréza. Ale zvedavosť poháňa ľudstvo vpred a ja som veľmi zvedavý človek.
Nie som ani zástanca, ani odporca elektriky. Nemám na to názor a som lenivý to riešiť do detailov. Mne sa ten stroj iba úplne pudovo páči. A tak som ho chcel vidieť. A naživo sa mi páči ešte viac. Nehodnotím jeho rýchlosť, dojazd ani dobu a spôsob nabíjania, ale úprimne by som si ho chcel vyskúšať. Oveľa viac ako jeho staršieho a väčšieho súrodenca CE 04. Uvidíme či sa podarí. Ale stroj je fakt pekný.
Rýchlo aj do krajiny motoriek
Čas sa mi krátil, zostávala zhruba hodinka do záveru a keďže už ma hreje aj ťažko vybojované vodičské oprávnenie skupiny A, obzeral som sa aj po motorkách. Takže ortodoxní skútristi môžu rovno preskočiť na posledný odstavec.
Pozerám sa hlavne po klasikách, teda scrambleroch, cafe raceroch a im podobných strojoch. Preto asi nikoho neprekvapí, že som zamieril priamo do Triumphu. Tu ma láka Scrambler 900/1200, ale aj Bonneville T100/T120. Využil som príležitosť a posadil sa do sediel asi všetkých možných mašín, a stále sa mi najlepšie sedelo práve na mojom vysnívanom Bonneville. Raz bude v mojej garáži aj keby traktory padali. Ale v hľadáčiku mám aj stroje od indického Royal Enfieldu. Musím povedať, že mám veľmi rád ich výkonného riaditeľa Siddharthu Lal-a ktorý ako jeden z mála riaditeľov moto firiem nie je žiaden korporátny kravaťák s excelovskými tabuľkami, ale človek, ktorý stroje od RE aj reálne testuje a vychytáva na nich chyby. Odporúčam nájsť si nejaké interview s ním, dozviete sa napríklad, ako ho zachraňovala helikoptéra, keď testoval či prejde na jednom zo sériových strojov RE bežne neprejazdnú cestu v Himalájach. Inšpiratívny človek, z ktorého srší, že má motorky rád.
Ale zasa som odbočil, pardon. Royal Enfieldy sú, rovnako ako Triumphy, nádherné stroje, aj keď minimálne u nás a v ČR silno podceňované. Mne sa však páčia a chcel som si sadnúť predovšetkým na RE Interceptor 650, prípadne Continental GT. Krásne kusy techniky, ktoré dizajnovo navrhovali Angličania, ktorí odišli z Triumphu. Musím ale byť mierne negatívny lebo sedlo Interceptora ma tlačilo už po 2 minútach sedenia. Inak mal RE krásny stánok s veľmi bohatou ponukou strojov, dokonca tam stál aj úplne nový Royal Enfield Shotgun, ktorý predstavili len celkom nedávno.
Na záver môjho pobehovania kade tade som si nechal dve chuťovky. Harley Davidson a Indian. Harley, podobne ako minulý rok v Prahe, opäť pútal mega stánkom a krásnymi strojmi. Amíci vedia robiť show a ich české zastúpenie za nimi nijako nezaostáva. Ale priznám sa, že ja by som si z ich ponuky nevybral a celé to pre mňa bolo až príliš zamerané na prvú signálnu. Čím nehovorím, že to nefungovalo, súdiac podľa návalu v stánku v každej dobe čo som tadiaľ prechádzal, práve naopak.
Mňa však Indian zaujal viac. Niežeby tam trocha toho amerického sebavedomia nechýbalo, ale nebolo to nič prehnané. Trošku prvoplánové tiež, ale decentne. Ak by som mal z výstavy vybrať najútulnejší stánok, pre mňa to bol rozhodne Indian. Veľmi pekne spracovaný, naštýlovaný, vystavujúci v dobových kombinézach mechanikov, a stroje fakt veľmi dobre naaranžované. FTR od Indianu by som bral okamžite. Krásny kus umu a techniky, naozaj zaujme aj ľudí, ktorí k motorkám až taký vzťah nemajú. Sám som toho bol svedkom.
Ale čas sa už chýlil ku koncu a šiesta hodina signalizovala, že sa brány výstavy o chvíľu zatvoria. Tak som ešte pobehal zvyšok výstavy, ale vyslovene už ma do očí neudrelo nič. Dobre, tak Moto Guzzi Stelvio aj V9 Bobber, ale už som na nich nestihol stráviť toľko času akoby som chcel. Vlastne som si uvedomil, že som ani nevyliezol von z hál. Takže som nevidel stunt show skupiny okolo Adama „Special“ Peschla, čo ma dosť mrzelo a v Bratislave kam tiež prídu, to musím napraviť. Nestihol som ani CF Moto a čo ma hnevá najviac, ani Dakarské špeciály. Teda okrem jedného. Akosi málo času som mal.
Kde domov můj?
Pri odchode z výstavy by som však nepovedal, že najväčšie dobrodružstvo dňa ma ešte len čaká. Bola už tma, začalo pršať a už keď som do Brna prichádzal, videl som, že celé mesto je rozkopané. Ale, že by mi to malo robiť problémy? Pche, mám navigáciu prinajhoršom… No jo, ale… Hneď ako som vyšiel z parkovacieho domu, zbadal som policajný zátaras, takže cesta kadiaľ chcela ísť navigácia domov bola neprejazdná. Nevadí, vravím si, kúsok to obídem. Ibaže druhý zátaras, hmm, tak pôjdem tadiaľto. Fuu, obchádzka… Aby som to skrátil. Po 4tom neuposlúchnutí navigácie sa milá digitálna mapa zbláznila a stále ma nútila otočiť sa do protismeru, čo ale nešlo, keďže všade bolo všetko rozkopané. Nakoniec, po asi 30 minútovom bezradnom blúdení mestom, plnom môjho hnevu, frustrácie a následnej rezignácie, ma navigácia vzala na trasu, kde išli predo mnou dva autobusy a za mnou tri. Aj mi to po pár kilometroch bolo čudné, aj ma trochu zneistilo, že na mňa ujo autobusár za mnou zo začiatku vehementne blikal, ale navigácia nepustí. Cesta domov vedie tadiaľto. Až asi na druhých semaforoch som spoza autobusu predo mnou zbadal značku. Stálo na nej – Zákaz vjezdu kromě vozidel s povolením stavby a vozidel MHD… Nuž, tak ja som si povolenie k vjazdu udelil sám a tých cca 400 metrov, ktoré mi ešte chýbali dostať sa správnu trasu v obkľúčení autobusov, už demonštratívne a s noblesou zvládol. Aj navigácia ma pochválila aký som úžasný a konečne som sa mohol nerušene vybrať na cestu domov.
Brno, zážitkov plno
Ak to mám všetko za seba zhrnúť a neobzerať sa na dopravné problémy (už v piatok poobede aj potom v sobotu zúfalí usporiadatelia prosili všetkých, kto môžu, aby nejazdili autami, ale hromadnou dopravou), bolo to fajn. Asi ma to dokonca bavilo aj viac ako minulý rok v Prahe, kde to bolo rozťahané do viacerých hál a ja som si nebol schopný zapamätať, v ktorej sa čo nachádza. Som zvedavý ako v porovnaní s Brnom obstojí Bratislava, kde to tento rok vyzerá byť tiež dosť nabité kvalitou. Ja už ale asi nikdy nepôjdem na výstavu iný ako prvý deň. Už piatok to tam pár hodín bolo fakt natrieskané a keď som videl obrázky zo soboty, vlastne som úplne nechápal čo z toho tí ľudia vôbec majú, lebo netuším ako by sa dokázali prebiť k tým strojom, ktoré si chcú vyskúšať. Ak však stačí pozeranie, tak to potom áno. Vidieť všetky tie krásne stroje je pastva pre oči a ja musím pochváliť a poďakovať aj všetkým tým ktorí pri nich stoja a trpezlivo odpovedajú návštevníkom. Verte mi, nie je to vôbec ľahké a naozaj obdivujem tých, ktorí to zvládli celé 4 dni trvania výstavy. Pre mňa nadľudský výkon.