Na Sicíliu posledné dva roky prišla reč vždy, keď sme s chalanmi mali čas trochu sa zasnívať — na Vespíčku, na Scooter Campe, aj keď sme sa v spoločnom chate, len tak verbálne opúšťali. Minulý rok to, už ani neviem prečo, ešte nejako vyšumelo do stratena. Tentoraz sme si však povedali, že dosť bolo toho „RAZ“. Zariadili sme si to tak, aby sme na 14 dní zmizli z bežného života a vymenili ho za vôňu mora, drsný ostrovný asfalt a tie najkratšie cesty, ktoré sa na mapách tvária nenápadne, no v skutočnosti ukrývajú neopakovateľné emócie. Jednoducho padáme preč — ideme na Sicíliu. Pomaly, po svojom.
4.1. 2026 Žilina – Venezia / 0 skúter kilometrov
Je presne 6:57 ráno a ja si pred panelákom sadám do auta. Všade naokolo sú kopy snehu, ktorý pokryl celú Žilinu, a absolútne si nedokážem predstaviť, že už o cca 60 hodín mám byť niekde, kde má byť 18 stupňov.
Chlapci, ktorí zvolili na cestu trošku staršie stroje ako ja, nazvali túto našu sicílsku expedíciu Vespa Retro Tour. Ja im to ale trochu kazím, beriem totiž moju osvedčenú Old Lady, čiže Vespu 300 GTS z roku 2018. Ostatní chlapci však silné stroje nechávajú doma. Lukáš si berie svoju PK 50, rovnako tak Jožko, Janči bude drať pneumatiky Vespy PX 125 a Ľuboš vzal manželke jej Vespu ET4.
Moja GTS bola už dlhšie na wellnese u chalanov zo Scooter-tuning.sk v Hrochoti odkiaľ vyrážame, takže to najdôležitejšie, čo musím doma urobiť, je dobre sa zbaliť. Klasické heslo cestovateľa je „vrstviť, vrstviť, vrstviť“, aby ste toho nemuseli brať veľa, a tak sa snažím optimalizovať batožinu ako sa len dá. Nakoniec sa mi podarilo zbaliť sa do jedného menšieho tunelového báglu a do jedného väčšieho, ktorý si klasicky vložím pred seba do stredového tunela. Beriem ešte jeden malý ruksak, kde mám komplet video výbavu, lebo by som chcel z cesty natočiť čo najviac. Jedinú dilemu mám so šľapkami. Brať či nebrať? Nakoniec sa rozhodujem, že nie, nemám ich už veľmi kam dať a hádam sa tam bude dať chodiť aj bez nich. Však bude teplo, nie?
Takže, zbalené, skúter nachystaný, ja sa ešte raz pozriem na sneh okolo seba a vyrážam.
Chlapci v Hrochoti už ma vítajú napružení a pripravení vyraziť. Rýchlo teda prehadzujem všetky veci do dodávky a Swifta, ktorými cestujeme, a snažím sa nič nezabudnúť. Chápem, že mnohí asi ohundrú, že sme „cestovatelia“ čo sa vozia dodávkami, no na to, aby sme prešli na Sicíliu na skútroch, nie je čas, a ani počasie. Takže, pre tentokrát, dodávkou a osobákom do Livorna a odtiaľ trajektom do Palerma. Zdá sa to easy, ale cesta vám aj takto zaberie 2,5 dňa.
Nič to, Janči, Ľuboš a ja sa praceme do Suzuki, Jožko s Lukášom okupujú Mastera. Je niečo po 9:30 a my vyrážame. Teda, chceli by sme, ale dodávka neštartuje. Optimistický začiatok… Ale teraz nás nič nerozhádže, Janči vyberá prenosnú nabíjačku batérie, s pomocou ktorej stroj naskočí a my fakt môžeme vyraziť.
Cesta je síce dlhá, ale zato únavná. Stojíme iba aby sme sa najedli a napili. Chlapci ma hecujú, že tie svoje kávové somariny, čo pijem (rozumej tekvicové caffe latté), si mám vypiť ešte doma, lebo ma Taliani zlynčujú, keď si to tam vypýtam. Takže na poslednej pumpe v BA si dávam karamelové latté a som pripravený na 2 týždňovú abstinenciu. Ľuboš si pýta pre istotu latté malinovo-karamelové, takže dnes nie som za najväčšieho exota ja. Beriem si aj plechovku Targy Florio, aby som si ju obradne otvoril na skutočnej Targe Florio. Kupujem ju, nesiem do auta, a to je naposledy, čo ju vidím. Doteraz sme ju nenašli…
Prejazd Rakúskom je dlhý a vyčerpávajúci, takže nás z letargie preberajú až Alpy a následne talianska hranica. Tú prekonávame bez akýchkoľvek prekážok a začíname riešiť, kde budeme dnes spať. Jožko sa vytasil s akýmsi kempom Hu, pri Benátkach za 79 € na noc, pre piatich. Bookujeme a smerujeme tam. Do kempu prichádzame asi 22:30 a ubytujeme sa v chatkách, čo sú vlastne také lepšie unimobunky s jednou miestnosťou a sprchou. Je tam síce zima, a keď sa na posteli prehadzujem, rukou zapínam a vypínam svetlo v celej izbe, ale nespíme na zemi, a to sa cení. Keďže mi najbližších 14 dní bude na manželských posteliach robiť spoločnosť Janko a nie Janka, musím si zvyknúť, že sa po druhej strane postele rukou nepátra a nešmátra…
5.1. Venezia – Livorno – Tyrrhenské more / 15 kilometrov
Ráno už si dávame naše prvé café + cornetto créma na tejto ceste, a začíname sa cítiť oveľa talianskejšie ako predtým. Do Livorna je to však ešte pekný kúsok cesty, takže sadáme do našich plechových krabíc a vyrážame. Prechádzame Toskánskom, ale príliš krásy si neužívame, pretože je hmla a dážď sa strieda so snehom. A diaľnice sú neskutočne rozbité. Snažím sa priveľmi nepozerať na počasie na Sicílii, poučený rečami skúsenejších cestovateľov okolo mňa, no keď vidím, že až do nasledujúcej nedele je tam skoro stále dážď a vietor, trošku to vo mne vzbudzuje obavy. Keď nájdem správy o tom, že tam padá sneh, chcem sa o ne podeliť, ale som okamžite vykázaný do patričného dámskeho rozmnožovacieho orgánu. Chlapci razia heslo „Predpovede počasia sú hoax!“ tak sa ho snažím vziať za svoje aj ja. Veľmi mi to ale nejde.
Do Livorna prichádzame okolo druhej poobede, no ešte pred vybalením skútrov ideme do Decathlonu, lebo počasie je síce hoax, ale nepremoky na batohy sa predsa len zídu a impregnovať topánky tiež. Vedľa v Coop-e (nami okamžite premenovanom na Jednotu) berieme aj nejaké jedlo a ideme na parkovisko, kde nechávame naše autá, kým nás zasa trajekt neprivezie naspäť. Každý vyhadzuje všetky veci čo má v aute a snaží sa to nejako naskladať na skúter. Niekomu sa darí lepšie, iní zabúdajú plechovky, ďalší mikiny, no nakoniec sme pobalení, skútre sú vonku, a už niet na čo čakať. Začína operácia nalodenie.
Do prístavu treba prejsť cez mesto a ja si maximálne užívam jazdu na skútri po niekoľkých mesiacoch. Ani počasie nie je zlé. Vystihli sme akurát moment, kedy slnko nahradilo dažďové mraky, takže sa vezieme nadšení, a zaliati príjemným žltým svetlom. Na loď prichádzame asi 2 hodiny pred vyplávaním a proces nalodenia sa je pomerne rýchly. Stačí dvakrát ukázať doklady, nalepiť nálepky na skúter (jasné, že nám pomiešali mená a skútre) a sme dnu. Zhovorčivý pán „majfrend“ nám ukazuje kde a ako máme dať skútre a kurtovanie už zabezpečí sám. Ja idem trajektom prvýkrát, ale chlapci vravia, že sa spodok lode zamyká, takže si môžeme veci nechať aj tam. Beriem si teda hore len to najnutnejšie a prvýkrát zisťujem, že mi fakt chýbajú šľapky.
Nevadí, vychádzame hore na naše podlažie a obzeráme si sedadlá, na ktorých máme stráviť najbližších 18 hodín. Zaberáme si trojsedačky (sú aj dvoj) lebo na tých sa vraj dá ako tak vyspať. Ako správni východoeurópania sa snažíme pôsobiť tak, aby sa nás okolie trochu bálo a nenárokovalo si svoje zakúpené sedadlá. Našťastie počas celej plavby nikto neprišiel… Poviem vám tak, spánok po 40tke bolí aj v normálnej posteli, nieto ešte na troch sedačkách, ktoré majú zdvihnuté boky. Nejak sme to ale prežili a pohľad na vychádzajúce slnko z vrchnej paluby patrí medzi tie príjemnejšie činnosti. Len by teda nemohol fúkať prudký vietor, ktorý vám nedovolí stáť na jednom mieste a neustále vás chce sfúknuť do mora. Sme ale optimisti, na ostrove to bude určite lepšie… Najťažšie je, že na lodi nie je mobilný signál, takže nejakých 10 hodín ste úplne odrezaní od sveta a akejkoľvek komunikácie so svetom. Keď však prvýkrát zbadáte sicílsku pevninu a vidíte, že sa blížite k vášmu vytúženému cieľu, tieto malichernosti a nánosy civilizácie prestanete vnímať.
6.1. Tyrrhenské more – Palermo – Isola della Femine / 35 km
Naozaj sme tu. Po 60 hodinách cesty loď vplávala do prístavu a my po chvíľke čakania bežíme nadšení do podpalubia k motorkám. Rýchlo na seba hádžeme všetko vybavenie, pripevňujeme batožinu, padajú vtípky a brutálne sa už tešíme. Len Jožko je akýsi nesvoj, chodí stále okolo a nič nerobí. Po chvíli z neho vypadne, že sa mu stratila prilba. Najprv je to sranda, potom už troška stres, no a keď nás už naozaj krikom vyháňajú z lode, regulárne nám nie je všetko jedno. Je totiž 6.1. čo je sviatok Troch kráľov, ktorý majú aj v Taliansku a drvivá väčšina obchodov je zatvorená. Čo teraz, keď nemáme prilbu?
Z lode sa musíme vypratať a tak zastavujeme za bránou a čakáme. Snažíme sa spojiť s ľuďmi z miestneho Vespa Klubu, ktorí vedia, že prídeme a chcú sa s nami o pár dní stretnúť, aby nám poradili. Vraj máme kúpiť nejakú prilbu v supermarkete… Táto rada, zdá sa byť definitívna, takže sa chystáme hľadať motoprilby v supermarketoch, keď niekoho z nás napadne spásonosná myšlienka osloviť vedľa stojacich robotníkov, či náhodou niekto z nich nechce predať prilbu na skúter. Jožko ide za nimi, vysvetľuje situáciu a naozaj, jednému z nich sa ho uľútostilo a za 20 € mu priniesol svoju starú moto helmu. Vidieť, že už čo to prežila, ale je to helma, Jožkovi ako-tak sedí, a my už chceme konečne vypadnúť z prístavu. Ide sa.
Prvé metre a kilometre v sicílskej doprave v Palerme sú, ako to vyjadriť, krušné. Nie je to taliansky chaos, lebo ten aspoň nejaké pravidlá má. Je to sicílsky chaos, ktorý absolútne spĺňa všetky najklišoidnejšie predstavy o tom ako sa jazdí v tejto krajine. Trúbi sa, brzdí sa na poslednú chvíľu, miesta je málo, všetko je otlčené, často sa stojí a pomedzi to všetko, neuveriteľnou rýchlosťou jazdia skútre, veľa skútrov, more skútrov. Tu by som chcel vidieť našich domácich motorkárov, ako by s pohŕdaním zazerali na skútristov… Tu vás v technike jazdy vycvičí aj 60 ročná babička v ružovej prilbe a tepláčkoch. Skútristi (ale aj motorkári) sú tu králi, bez preháňania. Vodiči áut zjavne vedia, čoho sú ľudia na skútroch schopní a tak si na nich dávajú pozor. Teda aspoň im dávajú nejakú tú ilúziu, že dávajú. V premávke som sa cítil vcelku bezpečne, ale strašili ma autá, ktoré vchádzajú na hlavnú cestu z bočných ciest alebo sa zaradzujú od chodníka, prípadne z pumpy. Prednosť tu totiž neexistuje. Oni proste idú, a ty čo sa blížiš, dávaj pozor. Po asi 10 minútach v Palerme, keď už som sa cítil ako tak komfortne, mi takto vošlo do cesty auto pripájajúce sa z benzínky, a to som si fakt kontroloval spodky lebo som ho minul tak o 20 cm, a to som si ešte, ako tradične nejaké tie cm pridal.
Prešli sme asi 5 km, keď Lukáš hlási prvú závadu. Skúter sa na voľnobehu sám prepína do max. otáčok a vrčí ako keby chcel povysávať všetky smeti na ceste. Parkujeme teda pri nejakom supermarkete (jasné, že žiadne motoprilby nemajú) a začína sa prvá oprava na našej expedícii. Päť Vespičiek pred obchodom priťahuje pozornosť, takže sa pri nás zastavuje kopec ľudí a dostávame dokonca 5 novučičkých šálov miestneho futbalového klubu. Na oplátku dávame nálepky a kľúčenky a ďalej sa venujeme vtipnému komentovaniu Lukášovej snahy niečo so skútrom urobiť.
Napokon padá návrh, že nájdeme ubytovanie, presunieme sa tam (skúter našťastie ako tak ide) a uvidíme čo ďalej. Mierime teda vedľa Palerma do Isola della Femine, kde sme našli parádne ubytovanie pre piatich za úplne smiešne peniaze. Večer Lukáš závadu objavil. Jeho skúter si začal ťahať falošný vzduch a podtlakom motora si sám ťahal palivo cez karburátor, keďže ten v jeho PKčku nemá regulačnú ihlu na prietok paliva. Čím rástli otáčky motora, tým bol väčší podtlak a motor si sám natiahol ešte viac paliva.
7.1. Isola della Femine – Corleone – Isola della Femine / 169 km
Ráno je úplne nesicílske. Budí nás totiž vietor a dážď. Vedeli sme o tom dopredu, takže úplné prekvapenie to nie je, ale predsa len sme dúfali, že víchor bude trochu slabší. Dážď totiž až tak nevadí, ale vietor, to je iná káva. Už keď sme sa boli naraňajkovať v kaviarni, bolo cítiť ako pri nárazoch trhá celými skútrami. Rozhodujeme sa čo ďalej a napokon vyhráva variant, že dnes sa ešte nebudeme presúvať na západ, ale ostaneme tu a poobede pôjdeme pozrieť mestečko Corleone, kam chcel ísť najmä Ľuboš, ktorý má na telefóne ako zvonenie nastavenú melódiu z Krstného otca.
Počasie sa príliš nezlepšilo, no ďalej od pobrežia to vraj vyzerá lepšie, takže o druhej vyrážame smer Corleone. Najprv sa však treba dostať cez hory, a tak stúpame echt originálnymi úzkymi uličkami talianskych mestečiek až hore do vrchov. Prichádzame ku krásnym serpentínam, no šokuje nás, aký je tu neporiadok. Všade sú igelitky plné odpadu a plasty. Keď schádzame z hôr, trochu sa to zlepší, no zároveň sa výrazne znižuje kvalita cesty. Napísať, že je to tu rozbité, by bolo výrazné spozitívnenie aktuálnej situácie. Cesty sú fakt v zlom stave a niekde chýbajú úplne, čo je pre mňa osobne fascinujúce, keďže príliš veľa iných ciest do Corleone nevedie, takže toto bude hlavný ťah…
Horšia je však zima. Vietor nás komplet prefúkol a tým ako mizli aj posledné zvyšky slnka (niežeby ich bolo veľa) začína to byť vcelku drsné. Kúsok pred Corleone dostáva Janči šmyk, zadné koleso mu podbieha, ale našťastie to nejak ustojí. Uff. Do mesta prichádzame už za súmraku a prechádzame ho krížom krážom. Je to pre mňa osobne zvláštne miesto a hoci má ešte komplet vianočnú výzdobu pôsobí na mňa ponuro a smutne. Aj ľudia sú akýsi podmračení. Nikde inde som už tento pocit tak intenzívne nevnímal.
Chmáry sa našťastie rozplývajú a česť Corleončanov zachraňuje milá pani kaviarnička, ktorá nás volá k sebe na kávu. A hoci je to u nej jednoduché a pomerne zanedbané, je tam teplo a útulne. Na 5 bláznov, čo sa tam v 3 stupňoch celzia prišli previezť na skútroch až z Tchekoslovaquie, sa prichádzajú pozrieť aj štamgasti. Po príjemnej polhodinke vychádzame a zisťujeme, že je za 1. väčšia tma a za 2. väčšia zima. Ideme teda na pumpu, kde sa prezliekame do nepremokov, keďže je nám jasné, že suchí to dnes nedáme a vietor sa transformoval zo stupňa studený na stupeň ľadový.
Cesta naspäť v absolútnej tme s tými sliepňajúcimi svetielkami, čo majú chlapci na svojich Vespách, je zaujímavá hneď od prvého momentu. Moja GTS síce svieti lepšie ako ich stroje, ale svetlá rozhodne nepatria k marketingovým ťahákom Vespy… Hneď kúsok za Corleone už je fakt tma ako vo vreci, začína pršať a my prichádzame k horským serpentínam, kde nás autá predbiehajú pomerne blízko a drsne, a na môj vkus aj prirýchlo. Vrchol našej snahy o vydobytie si svojho miesta na ceste prichádza, keď sa za nami zjaví poschodový autobus a oblizuje dezén môjho zadného kolesa. Očami tlačím chlapcov predo mnou, ale je mi jasné, že viac ako 50tkou nepôjdeme a po asi 5 minútach to dochádza aj vodičovi autobusu za mnou. Ten sa zachová tak, ako to od správneho talianskeho vodiča očakávate. Nájde si suverénne najužšie miesto na cca 20 kilometrovom úseku a tam tomu udrie plný plyn. Rútiaci sa poschoďák mi prehučí popri hlave a ja len dúfam, že so sebou nezoberie aj mňa alebo niekoho z ostatných.
Vrchol nášho cestovného snaženia však prichádza až keď sme späť v Palerme. V noci je tu premávka stále hustá, ale ja som sa nejak prepol do race módu a fakt si jazdu užívam. Vlastne zisťujem, že ma to neuveriteľne baví a trochu začínam chápať nejaké tie nepísané pravidlá pohybu v tomto organickom chaose. Po chvíli som už vyslovene nadšený, čomu nie všetci moji kolegovia úplne rozumejú, ale aj tak si ma nechali. Na ubytko prichádzame unavení, ale celí. Treba si oddýchnuť, zajtra vyrážame na západ.
8.1. Isola della Femine – Sciaccia – Porto Empedocle / 165 km
Ráno je ešte drsnejšie ako včera. Dážď síce nie je kontinuálny, no prichádza v pravidelných vlnách. Najhoršie je, že vietor ešte zrýchlil. Ukazuje nám to silu nárazov až 56 km/h a keď pozeráme ako nám na terase lietajú stoličky a následne aj stôl, trošku kŕčovito sa na tom zabávame. Dnes však už musíme fakt vypadnúť, takže vietor nevietor, dážď nedážď, balíme si veci na skútre a ide sa. Pôvodný cieľ bol Marsala, ale keďže tam je podľa údajov z meteo aplikácií ešte horšie ako tu, meníme plány a smerujeme priamo na juh. Uvidíme kam až prídeme.
Ranné Palermo je jeden veľký dopravný organizmus, ktorý len pomaličky kysne a preteká všetkými smermi. Jediné rýchle body v ňom sú skútre, tie tu majú absolútnu prednosť, a my sme si už zvykli dostatočne na to, aby sme pochopili, že značky STOP „tady nemaj žádnou moc“, že prednosť v jazde dáva ten, kto sa viac bojí a, že keď už to niekto voči skútristovi preženie, a dostane sa k nemu až príliš blízko, vysvetlením mu je buchnát z celej sily po prednej kapote. Jednoducho zapíname mód Asertivo Grande a prepletáme sa upchatým mestom.
Po raňajkách na pumpe a vehementnej snahe odfotiť sa s miestnymi Carabiniermi, ktorí nás slušne ale rázne poslali do P… alerma, respektíve teda z neho, smerujeme, ako inak do hôr. Vietor tu naplno ukazuje svoju silu a nás čaká niekoľko brutálne vysokých a dlhých viaduktov. Sila vetra na nich je niekedy až neuveriteľná a hoci moja GTS je na pomery tejto výpravy pomerne ťažký stroj, pri nárazoch lieta aj so mnou ako pierko. Keď pozerám, čo to robí s chalanmi na ľahučkých PKčkach a ostatných vespích chrtoch, fakt pochybujem, že tie hory prejdeme.
Na jednom z odpočívadiel sa opustí Lukáš, a spustí krátky mentálny breakdown, citujem: “boli mi sľubované more a děfky, dostal som nárazový vietor a 150 m vysoké nadjazdy… Našťastie situáciu rýchlo upokojujeme novými prísľubmi s vyššou intenzitou žiadaného, a tak zasa pokračujeme v brzdení premávky, lebo naozaj nie sme schopní ísť rýchlejšie ako 40 km/h. Tu však musím oceniť sicílskych vodičov, ktorí sa (až na výnimky) mimo mesta správajú veľmi ohľaduplne. Míňajú vás s obrovskou rezervou, bežne radšej vytlačia auto v protismere až na kraj vozovky, akoby mali ohroziť vás, a ešte vám aj trikrát krátko zatrúbia keď sa blížia, aby ste o nich vedeli.
Odmenou za boj s vetrom je však krajina okolo nás. Tá je nádherne zeleno-jarná a viacerých nás napadá rovnaká myšlienka, sme vo Walese, Írsku alebo fakt na Sicílii? Kopčeky sú holé a zdobí ich neuveriteľná paleta zelenej farby, meniaca sa podľa toho, ako na ňu dopadajú slnečné lúče. Po chvíli je už aj ten vietor znesiteľnejší a my asi prvýkrát od nášho príchodu cítime slabučko teplé slnečné lúče. Prichádzame do mestečka nazývaného Sciaccia, nami okamžite prekrsteného na Čadca. Tu si sadáme na promenáde a vychutnávame si prázdnu dovolenkovú destináciu v hluku plieskajúcej strechy, ktorej opravu miestni, správne po taliansky, úplne ignorujú.
Napokon určujeme dnešný cieľ v mestečku Agrigento, a vyrážame ešte na malú tour po Čadci. Následne však zisťujeme, že Agrigento asi nestihneme a tak si zjednávame ubytko v meste asi 10 km od pôvodného cieľa. Domáci nám ubytovanie rýchlo potvrdili, takže vyrážame po vcelku zaujímavých cestách, kde začínajú dominovať pomarančové plantáže. Prakticky každé mesto po ceste má prídavok „mesto pomarančov“ a je naozaj zaujímavé sledovať, ako tu na každom rohu rastie pre nás predsa len exotické ovocie. Môžete si ho natrhať aj popri ceste. Akurát, že divé pomaranče nie sú až také dobré.
Keď prichádzame k ubytovaniu, vcelku nás prekvapuje, ako je tu prázdno a pusto. Nevieme sa dozvoniť majiteľovi, a tak voláme, no nedvíha. Ideme teda pozrieť k moru, keď k nám od neho dorazí Jožko a so smiechom nám vysvetľuje, že síce ubytovanie bookol, ale na budúci štvrtok… Našťastie majiteľ sľúbi, že asi za hodinu príde, a keď aj s celou rodinou dorazí, vpustia nás do apartmánu. V ňom zažívame tzv. Sicílsky paradox, na ktorý si však už pomaly zvykáme. Vonku, hoci je tam fakt zima, je teplejšie ako vnútri. Sicílčania totiž nejak extrémne nekúria, púšťajú si teplý vzduch z klímy. V tomto apartmáne však zjavne už dlho nikto nebol ubytovaný, a tak je to tam fakt ako v chladničke. Je tam síce aj klimatizácia, aj ohrievače, ale aj okná, ktoré dobre netesnia, resp. niektoré sa nedajú vôbec zavrieť… Toto je jediná noc z celého výletu kedy spím v spacáku (ak nerátam trajekty). V spacáku pod perinou, aby som bol presný a so zapnutým ohrievačom naplno. Aj tak sa v noci budím na to, že je mi zima a obliekam si mikinu. Čerešničkou na torte je, keď nám o pol jedenástej v noci vypadne elektrika a domáci už zjavne spia, resp. ignorujú telefón. Našťastie Janči nie je iba mechanik našej výpravy, púšťa sa do hľadania ističov a napokon o pár minút svietime a hrejeme.
9.1. Porto Empedocle – Agrigento – Ragusa / 149 km
Ráno rýchlo balíme a určujeme si dnešné ciele, chalani volia Agrigento a Ragusu, ja pridávam zohnať šľapky… Už sa to bez nich fakt nedá. Po celom dni v turistických topánkach sa proste večer chcete vyzuť a dopriať nohám oddych. Lenže v miestnych chladničkách, rozumej apartmánoch, s dláždenou podlahou to na boso proste nedáte lebo vám odumierajú buď nohy od zimy, alebo spolubývajúci od smradu, keď sa vyzujete po celom dni… Takže najprv antické ruiny v Agrigente, potom nejaký Decathlon a až potom Ragusa. Aby videli, že to myslím vážne, som pripravený sa demonštratívne vyzuť!
Priznám sa, že som o Agrigentských temples nemal ani potuchy, ale však pekné to bolo. Síce sme chvíľku hútali s chlapcami, že načo predávajú v automate pri dverách aj kondómy, ale nebol čas na filozofické otázky. Mňa osobne najviac potešilo, že mi vôbec prvýkrát na tomto výlete bolo teplo, ba priam horúco. Ukázalo sa totiž slnko a vietor bol znateľne slabší ako predošlé dni. Predpoveď hlásila, že od nedele sa počasie zmení a bude fajn. A našťastie sa to začalo napĺňať. Síce bol iba piatok, ale zmenu bolo cítiť.
Keď sme opustili antické pamiatky, rozhodli sme sa ísť popri mori a naplno si vychutnávať juh ostrova. Priznám sa však, že to pre mňa bola asi najmenej pekná časť celej Sicílie. Výhľady na more síce neomrzia, ale popri pobreží boli nekonečné, ale naozaj nekonečné rady skleníkov, kde sa pestujú pomaranče a citróny a prakticky všetky odpočívadlá vyzerali ako skládky odpadu… Na chvíľku sme však našli aj kúsok zeleného miesta pri mori, kde to vyzeralo ako na útesoch nikde v Írsku, urobili si tam fotky a následne už sme vyrazili splniť môj sen o šľapkách.
Ten sa stal realitou v mestečku, ktorého meno som si nezapamätal a ani zapamätať nechcel, neoplývalo totiž žiadnou krásou. Oplývalo však Deichmanom (toto je neplatená reklama), ktorý som zbadal pri ceste a moje telo tam automaticky odbočilo. V obchode som šokoval mladú pani predavačku svojou januárovou požiadavkou na šľapky, no dievčina sa spamätala a poslala ma hore za kolegom. Sám som nevedel aký druh šľapiek mi ukáže, keď ma bral za roh hornej časti predajne, no napokon mi víťazoslávne ukázal presne jedny šľapky, ktoré tam mali. Boli od známej firmy s fajkou v znaku a stáli 34,90 €. Drahšie šľapky som v živote nemal, no pri predstave, že fakt budem ešte kdesi hľadať v zime na Sicílii ďalšie, keď sú zjavne nedostatkového charakteru, zhltol som svoju hrdosť a prehĺbil deficit svojho rozpočtu o vyššie spomenutú sumu. Chlapci sa mojim šľapkám potešili viac ako ja, pretože zrazu z našich rozhovorov vypadla jedna z najfrekventovanejších tém, ktorej nástojčivosť oni vôbec nezdieľali…
Do Ragusy sme dorazili navečer a na prvý pohľad bolo jasné, že sme v historickom meste. Jednak bolo naozaj krásne, na druhej strane neuveriteľne plné, pretože uličky sú tu uzučké tak, že v niektorých majú problém vyhnúť sa aj dva skútre. Po vcelku zaujímavej jazde v štýle „Italian Job“ sme prišli k nášmu ubytku, ktoré tvoril asi najužší dom, aký som kedy videl. Zvonka nebolo možné uveriť, že sa tam zmestíme, no vnútri to bolo vcelku komfortné a najmä moderné… Istú dvojčlennú skupinu ktorá zahŕňala najmä Lukáša a Jožka najviac fascinovali tzv. japonské záchody so zabudovaným bidetom a ďalšími vymoženosťami. Keď som vychádzal hore, skúšali čo ktoré koliesko a tlačidlo na WC mise robia, keď som sa vrátil dolu, utierali vodu z cca 5 metrov vzdialenej protiľahlej steny. Neviem, úprimne, kto sa umýva vodou s takouto intenzitou, ale rozhodol som sa, že keď všetci zaspia, pôjdem si týmto vodným lúčom vyrezať pár nápisov do plechu a urobím z nich kľúčenky.
Deň sme zakončili pizzou a pastou v miestnej reštaurácii, ktorá bola úplne prázdna od hostí a úplne plná čašníkov. Toho najmladšieho k nám postavili, a tak ten chudák so strachom v očiach sledoval ako pätica Slovákov porušuje asi všetky talianske kódexy stravovania. Musím ale povedať, že táto večera a s ňou spojené mestské serpentíny v Raguse, patrili medzi hajlajty celého výletu a rád by som sa sem ešte vrátil. Ešte viac ma ale potešil môj nový večerný život so šľapkami, ktoré zdvihli komfort môjho výletu o 200 %.
10.1. Ragusa – Syrakúzy / 93 km
Ráno nás po vcelku peknom a príjemnom predchádzajúcom dni opäť prebudil dážď a vietor. A zima. Ragusa však lákala, a tak sme sa rozhodli, že sa naraňajkujeme niekde v starom meste. Dali sme si ešte raz serpentíny, odfotili sa a zastavili na mieste, kde síce bol zákaz státia, ale kto toto dodržuje v Taliansku? Mimo sezóny? Na skútroch? Nikto.
Po príjemnej prechádzke do centra, som zistil, že som si zabudol kľúče v zapaľovaní a rozhodol sa pre ne vrátiť. Že som sa stratil mi došlo asi po druhom váhavom odbočení do niektorej z úzkych a temných uličiek. Snažil som sa zorientovať pomocou Google maps, ale absolútne som nebol schopný identifikovať miesto, kde sme nechali skútre. Ako som sa k nim napokon dostal mi je záhadou doteraz, každopádne kľúč som vzal a utekal za chalanmi, ktorí medzičasom stihli zjesť zmrzlinu, vypiť kávu a nakúpiť suveníry. Poznajúc cestu naspäť, sme sa k skútrom vracali už spolu, no šiel som na čele, a tak som, po odbočení za roh, ako prvý zbadal vozidlo mestskej polície Ragusy, ktoré stálo pri našich skútroch a jeho vodič a spolujazdec nám práve za zrkadlá umiestňovali bločky s pokutami.
Keď nás títo miestni hrdinskí obrancovia Raguzskej parkovacej politiky zbadali, bolo vidieť, že nečakali 5 chlapov vo vojenských moto bundách, ktorí na nich pozerajú s neskrývanou animozitou. Ten, ktorý bol od skútrov, a nás, ďalej, bol zjavne bystrejší a rýchlejší ako jeho kolega. Ledva som si stihol všimnúť akým plavným skokom vhupol do auta a zabuchol za sebou dvere. Chudák jeho spolupáchateľ, ktorý bol doteraz zamestnaný tlačením bločkov z terminálu, a teda spoza skútrov, čítajúc značky, nemohol tak rýchlo takticky ustúpiť, stratil farbu rýchlejšie jak spoločný potomok chameleóna a chobotnice. Veľmi zrýchlene nám vysvetlil, že tu nemôžeme stáť… Popri tom nám ešte povedal, že teda bude grant a dá nám pokuty iba pre tri skútre, a tie dve, ktoré nestihol vytlačiť kým sme prišli, na tie veľkodušne zabudne… Toto nám vysvetľoval cúvajúc k autu, ktoré už jeho kolega stihol naštartovať a vzápätí ušli rýchlejšie ako sme stihli povedať „to nemyslíte vážne…“ Každý pokutový bloček bol za 30 €, takže sme si zarobili dokopy 90 €.
Z uvedených súvislostí sme tak nejak vydedukovali, že už v Raguse nie sme vítaní a vybrali sme sa smer Syrakúzy. Pri výjazde z mesta nás opäť začal trápiť vietor. Netuším, kde sa tam zasa objavil, ale bol neuveriteľne silný. Ľuboša aj s jeho ETčkom ako nič sfúkol z cesty až takmer do betónového múriku, ktoré tu lemovali cestu.
Mimochodom práve na tejto vnútrozemskej ceste z Ragusy do Syrakúzy som mal najintenzívnejší pocit toho, že som presne na tej Sicílii, ktorú som si doma predstavoval. Zelené terasovité kopce, betónové múriky, kamenné dedinky a hlavne kamenné farmy s dobytkom ma v myšlienkach brali niekam do čias, v ktorých sa odohrávala hra Mafia, ktorej posledný diel bol zasadený presne do tohto prostredia. Následne sme narazili na nádherné serpentíny, ktoré sme si po pár dňoch nie až tak technicky náročnej cesty užili. Serpentíny nás vypľuli pri zaujímavej dedinskej kamennej reštaurácii, kde sme si išli dať kávu.
Pamätáte si, ako som na začiatku písal, ako sa mi všetci smiali, že ma talianski kávoví puritáni za moje nevšedné požiadavky odvšadiaľ vyhodia? Tak prosím pekne, po celú dobu v Taliansku som pil capuccino deca (bezkofeinové), ktoré mali úplne všade, a bez problémov mi ho aj urobili. Dokonca aj normálne capuccino vám už aj v Taliansku urobia aj po 12:00, čo ešte pred pár rokmi bol smrteľný kávový hriech. Jeden jediný raz sa stalo, že na prosbu o capuccino po obede niekto nejako zareagoval. A to presne tu. Starší pán majiteľ po prosbe capuccina o 13:13 hod. prevrátil očami a venoval nám nesúhlasný pohľad. Videl však, že sme turisti a urobil čo sme žiadali. Dovtedy, ani odvtedy som si už nič také nevšimol. Mimochodom, za kávy pre nás všetkých piatich sme na tomto mieste platili neuveriteľných 9,40 €… A bolo tam fakt krásne.
Nebol však čas dlho vysedávať. Cieľom boli Syrakúzy, čo je naozajstná pravá dovolenková destinácia a podľa toho aj vyzerá. Po príchode nás úplne šokovalo slnko a teplo. Bol to totálny nezvyk. Tu však bolo naozaj azzuro, a keby som okolo seba nevidel chodiť ľudí v zimných bundách myslel by som, že je leto. Proste pokojné more, palmy, teplo a všetky turistické pasce, aké si len viete predstaviť. Na rovinu vravím, že so Syrakúzami som si od začiatku do oka nepadol a nepáčilo sa mi tam, hoci uznávam, že koloniálna architektúra starého prístavného mesta je pekná. Ja som však bol nastavený na nomádsky mód a tento dovolenkový pomalý rytmus ma vyrušoval.
Vôbec prvýkrát, a našťastie naposledy, spíme v hoteli. Resp. bol to taký hotel iný, ale tváril sa hotelovo. Večer sa ideme túlať mestom, sedíme v pizzerii a ja si dávam pizzu Carbon. Čo je skratka pre pizzu Carbonara. Následne sa ešte večer potulujeme uličkami a chlapci si už v poriadnej zime dávajú gellato. Tejto ich zábavke dávať si zmrzlinu aj v zime som nedokázal prísť na chuť počas celého výletu.
11.1. Syrakúzy – Giarre / 141 km
Pizza Carbon z predchádzajúceho dňa ma prebúdza pomerne skoro ráno o 4:18. A následne ešte niekoľkokrát otestuje moju pripravenosť rýchlo objaviť najbližšie WC. Raňajky si dávame u vtipného černocha v zapadnutej kaviarničke. Obľúbil si to tu najmä Ľuboš, ktorý na capuccino a penu od černocha spomínal celý zvyšok výletu ako na gurmánsky top jeho pobytu.
Je nedeľa ráno, a tak je mesto pomerne vyprázdnené. Zaujalo ma, že som tu na asi 3 km úseku cesty videl najviac púmp za sebou v živote. Ak ich nebolo desať, tak ani jedna… Táto záhada sa vysvetlila veľkými rafinériami, ktoré sú hneď za mestom. Po pár kilometroch jazdy v závese za Jožkom zisťujem, že mi v spätnom zrkadle niečo chýba. To niečo som pomerne rýchlo identifikoval ako zvyšok našej moto partie, preto sme sa rozhodli, že ich ideme čakať. Keďže dlhšiu dobu nechodili, vybrali sme sa im naproti, aby sme asi po pol kilometri zistili, že stoja na krajnici a z Ľubošovho zadného kolesa uniká vzduch. Našťastie hneď oproti bola benzínka (aká náhoda), tak sme sa tam presunuli a snažili sa zistiť rozsah škody.
Škoda bola pomerne veľká, a bolo nutné sa popasovať s výmenou duše. Teda niežeby niekto iný okrem Jančiho mohol nejak zasiahnuť, ale aj cenná mentálna podpora, ktorú sme mu pri výmene duše poskytovali, mu určite pomohla. Každopádne bolo nutné ísť kúpiť náradie, aby sme mohli vôbec dušu dostať von. Kým chlapci išli kúpiť račňu, Janči sa pasoval s pneumatikou, a my sme fascinujúco sledovali, ako zo seba postupne zhadzoval oblečenie. Keď nakoniec skončil iba v tričku a termo legínach, boli sme radi, že dorazili chlapci s náradím lebo súboj s ním o to, aby si zachoval aspoň zvyšky sebaúcty a legíny, by som absolvovať nechcel. Jeho striptíz je pre mňa dodnes záhadou.
Našťastie, gumu sme vymenili a mohli sme pokračovať ďalej. Dnešným cieľom je totiž prebojovať sa čo najbližšie k Taormine, a my sme pri defekte stratili asi 2 hodiny, čo je pomerne drsný direkt našim plánom. Nevadí, naberáme smer Catania, a ani netrvá príliš dlho toto druhé najväčšie sicílske mesto dosiahnuť.
Nad Cataniou sa týči Etna. To je tá sopka, ktorá sa týždeň pred našim príchodom prebudila a začala dymiť. Teraz však vyzerala pokojne, a keď sa kúsok pred Cataniou vynorila na horizonte, musím povedať, že ma jej krása ohromila. Je to skutočne nádherná hora, ktorá vás k sebe dokáže volať extrémne silným spôsobom.
My sme však jej volanie nevypočuli hneď, ale dostali skvelý nápad ísť ešte na pláž. Na Vespách samozrejme. Jožko sa s dunami popasoval veľmi skúsene a ladne, na svojom ľahučkom skútriku mi ukázal, aké jednoduché to je. Lenže GTS nie je PK a hoci jazdci sú na tom hmotnostne asi rovnako, stroje ani zďaleka. Takže, skrátim to, po pár metroch som to zahrabal až po výfuk a museli sme ma odtiaľ vyhrabávať traja… Ale však tímbilding no.
Čas na hodinkách ukazoval, že do tretej hodiny chýba asi 10 minút, keď padla zásadná otázka. Ideme na Etnu? Ideme! Všetci. Rozhodnutie bolo jednomyseľné a rýchle. Expedícia Etna zahájila výstup. Treba povedať, že cesta na ten kopec nie je vôbec jednoduchá, no o to viac rozbitá… Niektoré úseky sú pre skúter už až takmer neprejazdné bez straty nejakých tých plechov alebo plastov. Pomaličky sme však napredovali až do výšky nejakých 1100 metrov, kde začal byť sneh. Nemyslite si, že by nás to inokedy zastavilo, no po tom čo sme odstavili skútre na odpočívadle a v zmrákajúcej sa tme sledovali, ako zhora schádzajú autá, ktorých vodiči skladajú z kolies reťaze, väčšia časť našej výpravy vyjadrila oprávnené obavy či má zmysel ísť vyššie. Navyše ak dolu sú značky, že motorkám je vstup zakázaný. Napokon sme sa rozhodli, že sa predsa len otočíme, hoci úprimne vravím, nerobilo sa mi to ľahko, niečo ma ťahalo hore…
Cesta dolu po fakt rozbitej vozovke bola asi ešte adrenalínovejšia ako cesta hore. Napokon sme sa však poprepletali cez všetky nástrahy a dolu sa ubytovali v mestečku, ktoré sa sem podľa mňa muselo teleportovať z nejakého Mexického zapadákova. Naozaj mi to pripomínalo nejaké to Pueblo, a keď sme na našej ulici videli ísť, spievať a tancovať zvláštnu dámu, pre istotu sme sa zamkli.
12.1. Giarre – Savoca – Patti / 162 km
Keď píšem tieto riadky, stále, aj dva týždne po tom, čo sa to všetko odohralo, neviem ako to opísať. Nie je to vôbec jednoduché. Tento deň ovplyvnil všetko. To, čo sa stalo potom určite, no za mňa aj to, čo sa stalo predtým. Proste, tento deň je samostatná kapitola a ja sa mu budem venovať podrobnejšie.
Je ráno a my sa balíme na cestu, veci si nosíme cez cestu k skútrom a vedľa nás parkuje starý Fiat Panda, čo je tu auto mimoriadne obľúbené a rozšírené. Prichádza deduško, sadá doň a chce odísť. Lenže, nejde to. Má defekt. Bezmocne stojí a pozerá čo sa stalo. Naozaj pôsobí stratene a vystresovane, tak nám ho príde ľúto a Janči vyberá prenosnú elektrickú pumpu. Fúka, fúka, ujko je vďačný, no po chvíľke je jasné, že nepomôžeme. Diera musí byť veľká lebo koleso nestúplo ani o kúsok. Sme smutní a ospravedlňujeme sa ujovi, že mu nevieme pomôcť. Deduško sa tvári skormútene, no zrazu mávne rukou, povie, že nevadí, otvorí si dvere na aute, ktoré stojí vedľa Pandy, naštartuje a odchádza… My s chalanmi na seba s úžasom pozeráme a následne sa začneme smiať.
Ideme tankovať, napojíme všetky stroje, bavíme sa, smejeme, keď tu zrazu z Jožka úplne mimo kontext vypadne: „Nejdeme na sopku?“ Vidím, že Lukáš stratil reč aj sebakontrolu, a hneď logicky argumentuje, že keďže sme včera vyšli iba tam, kam sme vyšli a dnes v noci snežilo, tak aká je šanca sa dostať vyššie? Snažím sa byť tiež prísne logický a nechce sa mi trhať partiu, no keď na mňa Jožko pozrie, či idem, strašne ma to láka. Aj tak ale odmietam, s tým, že nechcem, aby sme sa rozdelili… Jožko sa ale nedá odradiť, vidím, že mu to v hlave šrotuje, a že je odhodlaný fakt ísť hore. A v tom sa aj vo mne niečo zlomí. Kurva, som tu možno prvý a posledný raz, na Vespe, aká je šanca, že sa ešte niekedy dokážem na tom plecháči vyškriabať hore sám? Dohodneme si pravidlo, že akonáhle bude sneh ideme dolu, chalani si síce myslia svoje, ale nebránia nám, a už nás nepresviedčajú.
Je 9:11 a my začíname stúpať hore. GPS ukazuje cieľ za 31 kilometrov. Na úpätí sopky ide všetko hladko, ideme cez mestečko, vonku je fakt teplo a sopka je v nádhernom azúrovom počasí so snehovou čiapočkou dokonale krásna. Mámivá. Niečo ma volá hore, úplne to v sebe cítim, a je to zvláštny pocit. Vystúpame hore nad mestečko a odbočujeme na menej frekventované cesty, keď tu zrazu, zátaras. Ďalej sa nedá. Jožko sa čuduje, že to tu nemá byť, ale že nájdeme inú cestu. A skutočne, o chvíľku zasa stúpame po cestách, ktoré sú síce uzučké, ale vedú hore a to je dôležité. Lenže, ouha, zrazu druhá zábrana. Divné, prečo to tu je? Ale nezastaví nás to. Jožko nájde aj tretiu cestu. Určite je správna, lebo pred nami ide auto s vozíkom, tak hádam chlapík vie kam ide. Prichádzame do miesta, kde sa auto s vozíkom ledva zmestí, tak ideme pomalšie za ním. Našťastie už vidieť koniec zúženia, za ktorým sa cesta zasa rozširuje. Jožko pozerá do online mapy, kadiaľ pôjdeme ďalej keď sa zrazu na konci cesty objaví auto, ktoré ide zhora. Zjavne prekvapilo aj vodiča pred nami, ktorý brzdí a zastavuje, aby sa mohli autá obísť. Jožko reaguje o stotinku sekundy neskôr ako by mal. Síce brzdí, ale vidím, že to nedá. Bum, tupá rana, keď sa plech vozíka stretol s plechom Jožkovej Vespy.
Zosadám, idem pozrieť čo sa stalo, Jožko hreší a snaží sa po taliansky dohovoriť so šoférom z auta. Je to pomerne mladý chalan, ktorý len ledabolo pozrie či sa vozíku nič nestalo, ale keď vidí, že je všetko ok, tak sa len usmieva a nechce veriť, že sme až z Czechoslovakie. Jožko sa ma medzitým pýta na rozsah zranení jeho stroja. Vyzerá to ale celkom ok. Ohnutý blatník, prasknutá predná okrasná lišta, ale inak nič. Náprava nie je ohnutá, krk tiež nie, Všetko je funkčné. Takže pokračujeme hore. O chvíľu ale zasa odbočujeme zle, a musíme sa vrátiť…
Napokon, na štvrtý pokus nájdeme cestu, ktorá ide až hore. Kopec začína byť strmší a citeľne sa ochladilo. Počasie je stále fajn, ale okolo vrcholu sa sťahuje akási hmla. Aj tak však pokračujeme, až sa dostávame zhruba do rovnakej výšky ako včera. Na ceste sa objavujú prvé náznaky snehu, ale nič čo by odhodlanie dvoch Vespa jazdcov dokázalo zastaviť. Míňame peknú mladú Talianku so psom, ktorá nám nadšene máva a ukazuje, že sme super. Teší nás to. O cca kilometer je to však už radosť iná. Viem, že je koniec mojim nádejam. Za zákrutou, v strmom kopci je už vrstva neupraveného snehu a to je pre mňa konečná. Šmýka ma už pred zákrutou, ale aspoň kúsok ešte vyleziem. Jožko by chcel ísť ďalej a ja ho určite blokovať nebudem. Ide teda hore, a ja si vravím, že to predsa len tiež ešte skúsim….
Počkám lebo vidím, že sa hore škrábu aj dve ženy na Fiate 500, no celkom ma prekvapuje, že nemajú reťaze. Ja sa zatiaľ riadim pravidlom keď to nejde rýchlo, skúsim to ešte rýchlejšie. Podarí sa mi dostať sa za zlom zákruty, ale tam už ma fakt hádže zo strany na stranu a ledva stroj udržím. Navyše už cítim, že je pod čerstvo napadaným snehom ľad. Šmýka ma dolu, celkom nekontrolovane a nepomáhajú ani nohy na zemi. Vespu mi otáča do strany a len s veľkými problémami ju obraciam tak, aby som normálne zišiel aspoň tam, kde som stál predtým. Nedám to, už je to jasné aj môjmu najviac optimistickému ja. Vtedy ma šmykom obíde bezreťazový Fiat 500, takže viem, že o moc vyššie sa ísť skutočne nedá. Urobím na boku cesty pár fotiek a vidím, že sa vracia Jožko. Aj on potvrdzuje, že sa dostal len o jedno odpočívadlo vyššie, ďalej to nejde. To on otočil ženy na Fiatke lebo vyššie už by to bolo nebezpečné.
Je čas priznať si, že Etna dnes nechce, aby sme ju dobyli. Som sklamaný, ale aspoň mám o dôvod viac sa sem ešte niekedy vrátiť. Vraciame sa teda naspäť a užívame si nádherný výhľad zo sopky až na more. Fakt je to neskutočná nádhera.
Jožko volí smerom dolu trochu inú cestu, ako hore, takže už to snáď bude plynulé a bez zátarasov. Cesta je pomerne pohodová, a keď zídeme dolu, kde už je slnko a palmy vypínam kameru, lebo viem, že dobrodružstvo na chvíľku končí.
Som stále trochu nahnevaný a rozmýšľam, že sme to s tou Etnou mali včera predsa len risknúť. Snehu bolo menej a boli sme viacerí, nejako by sme si pomoh… odrazu pri výjazde zo zákruty vidím ako sa Jožkove PK začína pri akcelerácii vlniť. Najprv jeho zadné koleso uteká doprava, Jožko koriguje, no koleso ide zasa doľava. Nechápem čo sa deje, ale situácia rýchlo eskaluje, skúter predomnou sa stáča do hodín, a je mi jasné, že je zle. Dochádza mi, že na ceste je ľad! Na mieste, kde nechápem odkiaľ sa vzal, lebo sme už fakt nízko, veď sme už išli okolo paliem. Z úvah o miestnej flóre ma vytrháva zadné koleso PKčka definitívne predbiehajúce to predné. Vzápätí však zadok Vespy opäť triafa na suchý asfalt, chytá grip, a to Jozefa katapultuje zo sedadla. Vidím pred sebou handrovú bábiku v červenej kockovanej motobunde ako letí jedným smerom a motorka druhým…
Ak sa hovorí, že v prípade ohrozenia vám preletí celý život pred očami v priebehu sekundy, tak síce neviem čo bežalo hlavou Jožkovi letiac vzduchom, ale ja vidiac jeho vzdušnú piruetu viem jediné. Behom sekundy mi v mozgu ide film, že som v úplnej prdeli, okrem nás tu široko ďaleko nikto nie je, vôbec netuším kde som, a ako budem vysvetľovať záchranke v krajine, kde sa anglicky nedohovoríš ani v turistickom infocentre, že kamoš sa mi tu rozbil na skútri.
Z myšlienok ma však rýchlo vytrháva to, že som na rovnakom ľade, ako Jožko pred chvíľkou. Snažím sa nespanikáriť, neakcelerovať. Vespa sa mi zavlní pod zadkom, ale nejako to ustojím. Rýchlo brzdím a bežím za Jožkom, ktorý leží na ceste. Netuším čo mu je, ale hýbe sa, a to je hlavné. Pýtam sa ho či je ok, je trochu v šoku, ale tvári sa, že nemá nič zlomené, a že sa vládze hýbať. Bežím preto k jeho skútru, ktorý leží kus ďalej a hučí, pretože pri páde ostala stlačená spojka. V strese vypínam motor, a ani nedokážem postaviť Vespu na stojan. Jožko stále nechápe čo sa stalo, tak mu ukazujem to ľadové pole za zákrutou, ktoré z našej strany nemal ako vidieť. Ľad je úplne číry. Pomaly prichádza k sebe a kontrolujeme ho či je celý. Vidiac ten pád nechápem, že vôbec stojí a ešte viac to, že je skúter pojazdný. V podstate má len odretý a mierne vychýlený bok platformy pod nohami. Po pár minútach nasadáme a pomaly ideme ďalej. A keď píšem pomaly, myslím fakt pomaly. Ľadových polí, v neuveriteľnej blízkosti od mora vidíme ešte niekoľko.
Keď sa už zdá, že sme z najhoršieho von, chceme zastať pri múriku a nájsť ďalšiu cestu. Jožko prichádza k múriku, no stále v strese nedáva pozor a skúter mu padá na stranu, našťastie on sa na nohách udrží. To už máme fakt dosť, kŕčovito sa smejeme, a kričíme na vrchol sopky, aby nás už dopekla nechala na pokoji, nech už nás len nechá zísť dolu. Ale kdeže. Ideme inou cestou ako sem, a keď zasa raz zablúdime, mám už psychicky celkom dosť. Ideme podľa mňa už len nejakou zotrvačnosťou, schádzame do nejakého čudného mestečka, a stredom vozovky sa kláti zvláštna postava, úplne pomalou chôdzou. Má na hlave kapucňu, tak ani nevidím či je to žena či muž, ale v duchu si vravím, že už sa s nami tá sviňa hádam takto definitívne lúči… Vzápätí odbočujeme doľava, kde je cez hlavnú cestu prehradený ďalší obrovský zátaras. To už proste nedávame a nadávame Etne nahlas a je nám úplne jedno či nás niekto počuje alebo nie…
Dolu schádzame fakt unavení a potlčení. Chalani nás čakajú v Savoce, kde sa natáčali nejaké scény z Krstného otca, tak tam mierime aj my. Cesta po pobreží je nádherná, ale nedokážem ju vnímať. Stále ma neopúšťa ten zvláštny pocit, ktorý som mal na tej hore. Akoby nás nechcela nechať zísť len tak ľahko. Vytrestala nás poriadne a dolu sme išli nekonečne dlho… Do Savocy vedú od mora nádherné serpentíny, ktoré ma aspoň trochu vytrhnú zo splínu, no keď dorazíme k chalanom trasú sa mi ruky. Behom pol roka som videl nepekne spadnúť už druhého kamaráta. Vysvetľujeme chalanom čo sa stalo, oni nás aj vysmejú aj poľutujú, no keďže je veľa hodín, rozhodujeme sa, že Taorminu už nedáme. Snáď nabudúce.
V Savoce ma napadne, že si konečne idem kúpiť nejakú nášivku. Je tu otvorený len jeden obchodík, tak vchádzam a pozerám na stojany s takýmito hlúposťami. Úplne v strede sa na mňa škľabí nášivka s Etnou… V duchu si hovorím, že ma prenasleduje ešte aj sem, ale beriem si ju, lebo dnešok si navždy zapamätám. Ukazujem ju chalanom, ktorí ju chcú tiež, idú do obchodu, no pani hovorí, že táto bola jediná s Etnou, ktorú mala, pritom ostatných, aj krajších sú tam fakt desiatky… Už sa len smejem. Keď si vás Etna vyberie, proste neutečiete…
Zo Savocy vyrážame smerom na sever, nádhernými úzkymi horskými asfaltkami do dedín a mestečiek, ktoré o nejakom turizme ani nechyrujú. O to sú však autentickejšie a pre mňa krajšie. Fascinuje ma koľko je tu malých nezničiteľných Fiatov Panda. Na jednom kilometri ich jazdí alebo parkuje pokojne aj 10-15. Viem prečo, prvá generácia so 4×4 je legendárna svojou nezničiteľnosťou a tým, že sa dostane proste všade. Niečo ako kombinácia Lady Nivy a Suzuki Samurai. Akurát s milšou tvárou.
Po asi trištvrtehodinke svižnej jazdy prichádzame k miestu, kde cesta prechádza cez rieku, ale nie mostom, ale skôr akýmsi brodom. Našťastie je voda nízko. Jožko tvrdí, že cestu pozeral na Google Maps a za 20 minút sme na druhej strane. Smerujeme teda hore na horu, cez lesnú, no stále asfaltovú cestičku, ktorá však začína byť v čoraz horšom stave. Takisto sa čoraz viac zužuje. Po pár kilometroch dorazíme k prvému snehovému poľu, zapadaných je asi 10 metrov cesty, no nejako to neriešime a prechádzame. Stále je cesta zjazdná. Druhé snehové pole už nebolo privítané s takým nadšením, a tých ďalších ani neviem koľko už sme išli mlčky. Stále sme však stúpali, tak sa tým dalo prebiť. Hovorím si však, že raz sa musíme dostať na vrch a cesta z neho, ak je takáto, tak to bude drsné…
Vrchol nášho kopca leží asi v 900 m.n.m. Fúka tu ako divé, okolo sa majestátne týčia divoko rotujúce veterné vrtule a naša nálada nie je úplne veselá. Pozeráme totiž pod seba a vidíme, že aj naďalej je cesta prach, a štěrk a udusaná hlína… ak by som teda mal parafrázovať maestra Kryla… K tomu divoké serpentíny, hneď niekoľko dlhých snehových polí. a čo je úplne najhoršie, vôbec nie je vidieť koniec cesty.
Nič to, nemáme na výber. Cesta naspäť je rovnako zlá ako keď budeme pokračovať. Ide sa teda ďalej. Snehové polia smerom dolu dávame pomaličky, lebo sú fakt zľadovatené. Niektorí z nás už zosadajú zo strojov a spúšťajú sa dolu povedľa svojej Vespy. Našťastie o pár výškových metrov nižšie už to nie je také prudké, hoci sneh nechýba ani tu. Zato cesta sa zmenila. Už to nie je ujazdená hlina ale šotolina s fakt veľkými kameňmi. Som si absolútne istý, že sme prví jazdci na Vespách, resp. skútroch, ktorí touto horskou cestou prechádzajú. Vidím ako nás pozorujú pastieri dobytka, ktorý sa tu pasie naokolo a ich pes sa rozhodol nás zožrať… Proti Vespe však nemá šancu, a tak zostávame nepotrhaní (okrem Jožkovej bundy do ktorej sa zahryzol asfalt na Etne).
Štrkovo-šotolinové serpentíny v pomerne prudkom uhle smerom nadol dávajú zabrať nielen nám, ale aj našim brzdám, no napokon sa dostávame dolu, a už sa zasa smejeme. Tých pôvodných 20 minút sme išli asi hodinu a pol. Cez lesy, hory, kamene… Dnešný deň je jednoducho neuveriteľný…
Cesta preč z hôr je parádna, rýchla, a my sa blížime zasa k moru. V diaľke vidím Liparské ostrovy. Sú jedným z mojich cestovateľských snov, pretože sa tam odohrávala moja obľúbená kniha. Na nejaké veľké rozjímanie ale nie je čas. Zastavujeme na benzínke a na Jožkovi vidieť, že má bolesti. Odhadujeme to na narazené rebrá, a zvažujeme či pôjde do nemocnice. Zatiaľ je to 50 na 50. Po príchode na ubytovanie však sám vraví, že ide. Lukáš ho odvezie a my ostatní čakáme.
13.1 Patti – Cefalu – Termini / 142 km
Z urgentu sa vrátil o druhej v noci (odchádzal asi o siedmej večer) a ráno nám hovorí nepríjemnú správu. Tri rebrá sú zlomené, a rameno je narazené. Jazdiť sa s tým síce dá, ale bude to bolieť. Aj preto trochu meníme plány. Dnešok bude len pohodový presun po pobreží čo najbližšie k štartu Targy Florio, prejazd ktorej sme presunuli na zajtra. Rozhodujeme sa, že si nájdeme ubytovanie na posledné dve noci na ostrove a Targu pôjdeme bez batožiny. Najskôr ale z peknej maličkej riviéry ešte naposledy obdivujeme Lipari a tiež mohutnú sopku Stromboli s bielou snehovou čiapočkou.
Po dlhom, dlhočiznom čase zažívame jazdu bez akéhokoľvek vetra. Slnko svieti, obloha je úplne modrá a výhľady z cesty na more sú nádherné. Na obed zastavujeme v mestečku Santo Stefano di Camastra, ktoré vyzerá byť úzko späté s keramikou lebo všade sú nádherné ornamenty. Sediac na malom námestíčku si vychutnávame pokoj, keď sa náhle strhne mimoriadne rušná desaťminútovka. Z úplného kľudu sa po skončení vyučovania stáva doslova Wall Street. Prichádza milión áut, ľudia si vyberajú deti spred budovy a blokujú cestu autobusu, ktorý sa sem svojimi obrovskými rozmermi absolútne nehodí. Obdivujem každého šoféra týchto kolosov, ktorý tu, v tých úzkych talianskych uličkách dokáže manévrovať.
Dnešným cieľom sa stáva historické mestečko Cefalu. Priznám sa, nikdy som o ňom nepočul, no keď tam dorazíme, pochopím, že je to jeden z hlavných turistických bodov na Sicílii. Teraz je tu však úplne prázdno. Prechádzame nádhernými stredovekými uličkami starého mesta a vchádzame na Lido, ktoré je takmer úplne prázdne. Vlastne všetko je tu úplne prázdne. Keď potom po návrate náhodou vidím dokument o Sicílii, pozerám na tieto miesta, preplnené ľuďmi na prasknutie a neverím vlastným očiam.
Spať tu ale nehodláme. Ubytovanie nájdeme v meste Termini, a už po súmraku sa tam presúvame. Kúsok pred mestom upúta moju pozornosť akýsi zvláštny hukot. Pozerám doľava, kde ma vo fakt vysokej rýchlosti míňa skúter bez svetiel, s jazdcom, ktorý tuším ani nemal prilbu. Mieri do mesta, kde následne takýchto jazdcov vidíme viac. Zjavne nejaký miestny scooter gang.
Po príchode na ubytovanie nám miestni hovoria, aby sme si radšej dali Vespy do dvora. Robíme tak, na radosť všetkých miestnych mačiek, ktoré okamžite okupujú môj skúter. Som unavený, a tak chcem čo najrýchlejšie ísť spať. Izieb je tu fakt veľa, a po dvoch týždňoch, ktoré som strávil v jednej posteli s Orangeom, sa teším, že budem spať sám. Hádžem veci na posteľ, sadám si aj ja, a prásk… Letím k zemi aj s posteľou… Našťastie je to len technický problém, nič sa nezlomilo. Noha postele však nedrží ako by mala, tak sa ešte pár krát prepadnem. Ale spať sa dá. A ja idem lebo zajtra… zajtra nás čaká vrchol všetkého – Targa Florio.
14.1. Termini Imerese – Collesano – Termini Imerese / 92 km
Ak nepoznáte Targu, tak len v skratke. Targa Florio boli a sú legendárne automobilové preteky, ktoré vznikli na začiatku 20. storočia. Dlho patrili medzi najťažšie motoristické podujatia na svete, a mnohí ich stále považujú za vôbec najnebezpečnejšie. Neoficiálna štatistika hlási 9 mŕtvych a desiatky zranených, mnohí z nich ťažko. Tieto preteky sa totiž nejazdili na žiadnom okruhu, ale na úzkych verejných horských cestách, bez absolútne žiadnych únikových zón, cez dediny, brutálne zákruty, meniaci sa asfalt, výmole, prach, kamenné múriky a publikum, ktoré šalelo doslova „pri trati“.
Jazdilo sa po niekoľkých dlhých trasách v pohorí Madonia, kde rozhodovala nielen rýchlosť, ale aj odvaha, pamäť, čítanie povrchu a schopnosť udržať techniku pojazdnú celé hodiny v brutálnom tempe. Práve preto sa z pretekov vybudoval mýtus. Boli skúškou stroja aj človeka v reálnych podmienkach, nie v sterilnom prostredí okruhu. A zúčastňovali sa ich aj vtedajšie pretekárske legendy, napr. taký Clay Regazzoni.
Postupom času však bezpečnostné nároky narážali na realitu verejných ciest, pribúdalo mŕtvych a zranených, a tak sa Targa Florio vo svojej „klasickej“ podobe prestala jazdiť ako veľké medzinárodné preteky. Dnes je to skôr historická značka a spomienka na éru, keď sa aj najvyššia liga motoršportu dala robiť na bežných cestách.
My sme si vybrali jednu z trás, ten najmenší Piccolo okruh, a chceme prejsť aspoň časť z neho. Má okolo 70 kilometrov a sú na ňom asi všetky ikonické miesta Targy. Keď však vychádzame z ubytovania a mierime k bývalému štartu pretekov, mám zmiešané pocity. Pre mňa je Targa Florio bájne miesto, a bojím sa ako malý chlapec, že realita bude oveľa fádnejšia, ako som si ju vysníval. Tieto myšlienky mi zamestnávajú hlavu natoľko, že si vôbec nevšimnem, že prechádzame ikonickým štartom, s jeho malou tribúnou a technickými budovami. Nie sú už v najlepšom stave, ale chcel som tu zastať a odfotiť sa. Nevadí, mám ich aspoň na kamere.
Kúsok nad štartom je mestečko Cerda. Tu zastavujeme a ideme pozrieť miestne Targa múzeum. Nie je to žiadne oficiálne miesto, vedú ho nadšenci, ale je to tu úžasné. Cítiť tu olej, benzín a vášeň tých ľudí, ktorí dokážu o pretekoch, jazdcoch a nehodách rozprávať hodiny. Akurát, že po taliansky, takže jediný sa chytá Jožko. My ostatní len fascinovane hľadíme na vzácne exponáty.
Je však čas posunúť sa ďalej. V miestnej kaviarni sa ešte Jozef nadopuje liekmi, prilepíme na neho nejaké leukoplasty proti bolesti a konečne sa vydávame na okruh. Už pár metrov nad mestečkom viem, že moje obavy boli úplne plané. Je nádherné počasie, nefúka, teplota ideálna a pred nami vidím neskutočne sa vlniacu cestu. A to ani len netuším čo ma čaká.
Priatelia, napísal som to už vo FB statuse, v ten deň, keď sme tam boli. Ak by ste si mali v živote vybrať jednu jedinú cestu, po ktorej ešte môžete prejsť, vždy si vyberte Targu Florio. Neuveriteľne ťažko je opísať tú krásu, tie vnemy a pocity, ktoré sa na vás valia keď ňou prechádzate. Trať sa neustále mení, raz pretínate až neskutočne zelené horské lúky, následne sa dostávate ku kamenným poliam, skláňate hlavy pod skalnými prevismi a vzápätí už križujete horské dediny a mestečká.
Cesta sa vlní a mení zákrutu po zákrute. Nechápem, ako tuto dokázali jazdiť pretekárskymi rýchlosťami. Chvíľku mám pocit, že som vo Švajčiarskych Alpách, následne idem cez Írske zelené pláne a končím pod červenými Sicílskymi skalami. Po niekoľkých kilometroch už sa až hanbím, že mi tá okolitá nádhera príde taká všedná, že to už ani nedokážem celé poňať. Ale ono to tu je jednoducho tak krásne, a tak dlho krásne, že už nie ste schopní tú krásu spracovať. Keď zastavujeme a robíme si s chalanmi fotku reálne sa snažím vedome si vychutnávať prítomné okamihy. Som šťastný, naozaj mám pocit, že tu a teraz žijem a mám tu byť.
Trvá to pár hodín. Cestu po Targe napokon zakončíme v oficiálnom múzeu Targa Florio, no to, hoci je moderné a pani na recepcii je skutočne milá, už pre mňa nie je až také kúzelné ako to, ktoré spravovali nadšenci v Cerde. Tu je to až príliš uhladené, čisté a profesionálne. Nechápte ma zle, určite to tu stojí za návštevu, je tu kopec exponátov, kombinéz a prilieb azda všetkých motohviezd, ktoré Targu jazdili, len mi to prišlo také sterilné.
Ale celkovo? Všetky prachy sveta by som dal za to môcť sa tu ešte raz previezť. Pre mňa osobne Grande finale, ako vyšité. Netuším čo by ešte, čo sa jazdenia týka, muselo v mojom živote prísť, aby toto tromflo. A zároveň viem, že sem sa ešte musím vrátiť. Neviem ako, neviem kedy, neviem na čom, ale Targa mi ukradla kus duše a volá ma naspäť. Prídem.
Som rád, že to takto necítim sám, pretože chalani sa taktiež usmievajú, a užívajú si to rovnako. Po príchode na ubytovanie sme unavení, ale spokojní a vidieť, že aj šťastní. A zároveň na každom badám akýsi tieň smútku…
Zajtra sa totiž naše Sicílske dobrodružstvo končí. Budeme spolu síce ešte dva dni kým sa dostaneme domov, no už bez skútrov (až na malú epizódku v Livorne). A tie už k nám po tých 10 dňoch tak akosi patria. Bude to zvláštne. Ale ešte sme tu, a čaká nás Palermo a miestny Vespa Klub, kde sa na nás tešia, aby nám svoje mesto ukázali.
15.1. Termini Imerese – Palermo / 72 km
Ráno je akési mĺkvejšie ako tie ostatné, no treba sa rýchlo pobaliť, nech si ešte zajazdíme. Trajekt síce odchádza o 18:00, no je dobré na ňom byť aspoň o 16:00, nech sa stihneme vybaliť a nemusíme dlho čakať pri príjazde. Do Palerma mierime opäť krásnou prímorskou cestou, v azúrovom počasí. Sicília nám aj na poslednej mimomestskej jazde dopraje krásne výhľady a niekoľko zaujímavých zákutí.
Palermo nás však rýchlo vytrhne z prílišného rozjímania. Chaos, trúbenie, neskutočné zápchy a málo miesta. Pristihnem sa však pri tom, že sa pod prilbou usmievam. Mňa to fakt baví tu jazdiť. Úplne bez bázne a hany tu jazdíme nerešpektujúc žiadne značky alebo písané pravidlá. Tento organizmus má totiž pravidlá vlastné, a vy sa na ten Matrix buď pripojíte a ste jeho súčasťou, alebo sem nepatríte, a jazdu mestom pretrpíte.
Stále ma fascinujú miestni skútristi. Ja si o sebe neskromne myslím, že som dobrý jazdec, mám najazdené. Ale tu? Maximálne tak priemer. Tu medzi nás piatich vletí študentka na malej Vespe, alebo babička s vizážou predavačky z Jednoty a vy nechápete ich skill a odvahu… Závidím.
Ešte predtým ako sa spojíme s miestnymi Sicílčanmi si chceme urobiť výlet nad mesto. Čnie nad ním hora Monte Pellegrino, a vedie na ňu parádna serpentínovitá cesta. Asfalt síce už má najlepšie časy za sebou a v zákrutách čakajú sem tam aj mačacie hlavy, ale vychádzame až ku kostolu Sv. Rosalie, kde ešte kupujeme pár suvenírov a jedlo.
Je ale najvyšší čas vrátiť sa dolu. Palermčania kvôli nám utekali skôr z práce, tak nech zbytočne nečakajú. Po krátkom blúdení mestskými uličkami zastavujeme v dielni u Luigiho, kde nás už čakajú ľudia z miestneho Vespa Klubu. Málokedy sa obyčajnému človeku dostane tak vrelého prijatia ako nám u nich. Pätica cudzincov zo Slovenska im urobila očividnú radosť, hoci sme si nie vždy rozumeli, keďže iba jeden z nich rozprával anglicky (druhý aspoň rozumel). Ostatní sa s nami bavili po taliansky, ale nejak sme to zvládli. Starý pán Luigi, v ktorého dielni sme boli by sa s nami podľa mňa bavil až do večera, a to sme si nerozumeli ani slovo…
Je ale čas na spoločnú jazdu, na ktorú sa ja osobne veľmi teším, lebo schopnosti miestnych jazdcov obdivujem. Som pripravený na poriadne ródeo. A veruže ho dostávam vrchovatou dávkou… Spočiatku sa ešte držíme celkom pri zemi a nazvime to tak, že ideme tak nejak primerane okolnostiam. Keď však prejdeme tie najväčšie pamätihodnosti, a pofotíme sa, Giuseppe na to šlápne poriadne a netrvá dlho, a roztrhá nás. Tempo s ním držím iba ja s Jožkom, ostatní ostali vzadu s druhým, trochu pokojnejším Talianom. Chvíľku ideme naozaj pravým sicílskym štýlom a tempom, no potom sa predsa len počkáme a ideme ešte na posledný nákup, nabaliť sa na cestu loďou. Musím ale povedať, že táto spoločná jazda bola tiež jeden z vrcholov tripu, fakt to stálo za to, a Palermo je krásne aj na miestach, kde sa podľa mňa až toľko turistov nevyskytuje.
Už je však naozaj čas ísť na loď. Na druhý pokus nachádzame správne prístavisko a prepletáme sa radom áut úplne dopredu. Nikto nefrfle, všetci nás púšťajú. Tu je to normálne a prirodzené, aj na križovatkách sa vám autá uhnú, aby ste sa predbehli dopredu. Chápu, že jeden skúter ich nijako neobmedzí a nespomalí.
Na lodi opäť parkujeme na rovnakom mieste ako minule, no poučení mystériom Jožkovej bývalej prilby si radšej berieme helmy a cennejšie veci so sebou. Hore na palube si opäť chytáme trojsedadlá a čakáme na okamih, kedy už nebude možné sa vrátiť… Nastáva rýchlo. Loď vyráža a my pomaly opúšťame prístav. Zmes pocitov, ktoré pritom mám, nechcem opisovať, lebo sa chcem tváriť ako tvrdý chlap…
16.1. Palermo – Livorno – Venezia / 15 km
Spiatočná cesta do Livorna plynie v oveľa komornejšej atmosfére ako z neho. Slov, ktoré v nás zostali je akosi pomenej. Máme však ešte jeden, posledný plán. Zajtra chceme navštíviť Piaggio Museo v Pontedere, kde sa vyrábajú Vespy. Objednávame teda lístky a tajne veríme, že to naozaj stihneme lebo posledný vstup je o 16:00 a náš trajekt pristáva o 14:00. Na lodi ma prekvapili nemecké karavanové rodinky. Zjavne dlhodobo žijúce v dodávkach. Počas plavby im jedna z mám robila učiteľku, deti sedeli vedľa nás a ona ich učila. Bolo zaujímavé ich sledovať. Nemecky síce nerozumiem, ale násobilka je všade rovnaká, takže už viem, že 4×2 sa rovná 8!
Trajekt sa do Livorna dostáva krátko po 14:00 a my čakáme na vylodenie. To sa však akosi zadrháva a z lode sa dostávame až po tretej. Náš časový plán tak naberá vodu hneď od začiatku. Keď sa konečne otvoria dvere na palube a môžeme utekať dolu všetci trochu dúfame, že nám zasa niečo nezmizlo, ale tentokrát je všetko tam kde má byť. Štartujeme teda a upaľujeme k autám. Je to zvláštny pocit, keď viem, že po zosadnutí zo skútra, na ktorom som strávil posledných 10 dní, zasa nebudem jazdiť ktovieako dlho. Viem, že ani ostatným sa k autám nejako veľmi nechce, no zároveň si musíme švihnúť lebo je skoro pol štvrtej a do Pontedery je to tak 40 minút…
Rýchlo teda hádžeme všetko zo skútrov dolu, praceme to do áut a skútre do dodávky. Lúčime sa s Livornom, a po fakt neskutočne rozbitých diaľniciach naberáme smer Pontedera. Bude to tesné. Už po ceste ale vieme, že to nestihneme, takže meníme plán, a sme pripravení hrať na city, aby nás aspoň vpustili dnu, keďže prehliadka je oficiálne od 16 do 17:00. My vstupujeme 16:30 a… sme tu úplne sami. Problém nie je absolútne s ničím. Sme tu iba my piati, a tak chodíme, obdivujeme, fotíme a rozčuľujeme sa nad neskutočnými cenami v múzejnom obchodíku… 120 € za obyčajnú mikinu? Mám Vespu rád, ale zasa vocaď – pocaď. Mikina nie sú šlapky, takže beriem nákrčník za 10 € a odchádzame.
Riešime, či ideme rovno domov, alebo niekde prespíme. Po poloprebdenej noci však volíme možnosť Bé. Bookujeme rovnaký Kemp Hu, ako v prvý deň a mierime tam. Po chvíľke na diaľnici vidíme, že našu dodávku predbiehajú policajti a majákmi ju odvádzajú na odpočívadlo. Chvíľku netušíme čo sa ide diať, ale príslušníci našťastie iba kontrolujú váhu a sú prekvapení koľko skútrov sa v nej skrýva. Po piatich minútach sa policajná akcia končí, a môžeme pokračovať. Do kempu prichádzame tesne pred tým ako ho zavrú a rovno ideme spať. V bezvedomí som do 30 sekúnd po tom ako si ľahnem.
17.1. Venezia – Žilina / 0 km
Ráno ideme na posledné talianske kapučíno a cornetto créma, a bez zdržania padáme najrýchlejšou cestou domov. Tá je akási prekvapivo svižná. Domov sa vždy vracia akosi rýchlejšie. Kým sme sa my vozili po Sicílii, Slovensko zasiahlo hneď niekoľko snehových kalamít, tak sme pripravení asi na všetko, no nakoniec nás prekvapí, že až po Žarnovicu vlastne vôbec nie je sneh. Ten začína až vyššie a ani na Hrochoti ho nie je až toľko, aby som nezvládol vyjsť jeden prudší kopček. Je fakt čas sa rozlúčiť, a hoci sa všetci tešíme, že sme doma, vidím, že to pre nikoho nie je úplne jednoduché. Ale sme chlapi, tak nejaké dojímavé rečičky nečakajte. Podáme si ruky a každý ide svojim smerom.
Najhoršie je, že si musím rýchlo zvyknúť na slovenské pravidlá cestnej premávky. Neverili by ste, aký je to zrazu problém. Banskou Bystricou prechádzam konštantnou štyridsiatkou, zastavujem nielen na stopkách, ale aj na prednosti v jazde aj keď nič nejde, slovenskí šoféri mi zrazu prídu strašne nevypočítateľní 😀 Trvá to asi po Turčianske Teplice, tam sa už našťastie adaptujem a novým tunelom Višňové prechádzam už úplne asimilovaný. Doma som o pol jedenástej.
Sedím v aute a rekapitulujem. Bolo to cca 1300 (najazdených) úžasných kilometrov, so štyrmi skvelými ľuďmi na piatich Vespách, ktoré prešli a prežili aj podmienky, na ktoré v žiadnom prípade neboli stavané… a pritom mi je jasné, že v skutočnosti to o žiadnych kilometroch nebolo. Bolo to o tom, že sme v januári išli hľadať leto (a našli sme vietor, ľad, šotolinu, šialených autobusárov a sopku, ktorá si z nás spravila súkromnú zábavku). O tom, že sme sa vedeli smiať aj vtedy, keď by iní boli dávno nasratí. Že sme si pomohli, keď to bolo treba, aj keď to znamenalo vyhrabávať niektorých z piesku, alebo udržať na niekom termo legíny.
A pre mňa osobne možno hlavne o tom, že niekde medzi ľadovým Corleone, pulzujúcim Palermom, pokojnou Ragusou, drzou Etnou a predovšetkým dokonale nádhernou Targou Florio, ktorá mi normálne ukradla kus srdca, som si zasa spomenul, aké je to cítiť sa nažive. A nie v nejakom pošahanom „ezo-motivačnom“ zmysle, ale v tom úplne obyčajnom – že ti je zima, potom teplo, aj sa bojíš, aj sa smeješ, ruky sa ti klepú, a aj tak ideš ďalej, lebo už si tam, už je to rozbehnuté, už to patrí k tomu.
A tak sedím na parkovisku pred domom, okolo mňa zasa sneh, v hlave mi doznieva ruch Palerma, v panve ešte vibrujú madonské zákruty, a tuším, že ráno vstanem a budem už riešiť úplne všedné veci. Ale usmievam sa, viem, že raz príde do spoločného chatu správa „chalani, dáme ešte raz?“. Lebo niečo z tej Sicílie v nás ostalo, a nie je to len prach z Targy, ktorý teraz vytriasam zo záhybov bundy. A keď nás to zasa povolá, pôjdeme — aj keby sme mali v tom snehu nechať rebrá všetci piati…
P.S. To aby sme si my piati mohli užívať túto skvelú cestu by nebolo možné bez toho, aby sa pre nás doma obetovali naše drahé ženy a partnerky. Nemali to jednoduché, pretože sneh a podobné „radosti“ si fakt vybrali tú správnu chvíľu, kedy znepríjemniť život. Takže, ĎAKUJEME Janka, Janka, Zuzka, Katka a Ľubka, že sme si to mohli užiť. Bez vás by to nešlo.
