Po minuloročnom Scooter Campe, ktorý bol z môjho pohľadu skvelý, aj keď som na ňom zažil všeličo, som si povedal, že na tom budúcom, strávim viac ako jeden deň. Pôvodne som myslel, že dva, ale nakoniec som zvládol komplet dávku, od začiatku do konca.

Chcel som v piatok vyraziť čo najskôr, ale keďže roboty je viac ako dosť, nakoniec som v čase kedy som už chcel byť v kempe akurát otváral dvere na garáži. Piatkové poobedie sľubovalo dve veci. Horúce počasie a plné cesty. A veru som si oboch užil viac ako dosť, najmä keď sa v Martine, v kolóne siahajúcej od legendárneho semaforu v Košťanoch nad Turcom, spojilo jedno s druhým dokopy.

Ale čo je to pár desiatok minút v porovnaní s večnosťou, všakže. Nejdem si kaziť náladu a za Košťanmi pridávam plyn. Pôvodne som si plánoval, že cesta do Sebechlieb nebude iba tranzit cez Kremnické Bane, Žiar, Štiavnicu a Svätý Anton. Ibaže čas bol neúprosný a nejaké romantické blúdenie zapadnutými cestičkami Hontu nepripadalo do úvahy.

A tak som si aspoň zasa raz vychutnal „The Les“ medzi Hliníkom nad Hronom a Banskou Štiavnicou. Je krásne hustý, tmavý a chladný. Dostál svojej povesti a ja som si užíval jeho zákruty a zákutia. Pred Banskou Štiavnicou som so stiahnutým zadkom čakal čo ma tu zasa čaká, lebo raz som tu za jazdy stratil kľúče od skútra a minulý rok vrazil priamo na večeru do rómskej osady. Tentokrát ale čuduj sa svete, nič.

Cesta bola pokojná a ja som niečo po 17:00 dorazil na miesto činu. V kempe sa už schyľovalo k piatkovému výjazdu, ale ten som oželel. Vybavený mojimi s manuálnou prácou nie sa veľmi kamarátiacimi rukami som sa podujal na postavenie stanu a následné vybalenie. Hviezdy mi boli naklonené, a tak sa mi to našťastie podarilo celkom rýchlo. Aj suveníry som pokúpil, kým ešte zo všetkého niečo je, lebo keď to nestihnem zas mi ostanú len ružové tričká… Hneď vedľa mňa zaparkoval Signor Vespa a o kúsok ďalej ostatní známi, tak som bol spokojný, že som v dobrej spoločnosti.

Večer sa pomaličky rozbiehal a ja som zistil, že som celý deň nejedol. Chvalabohu alebo teda žiaľbohu je nás takých viac, preto sa rozhodujeme, že sa ide do dediny na pizzu. Ako hladní kočovníci skáčeme na Vespy a už aj sa rútime po ceste do dediny… No, rútime, cestu nám kúsok za kempom kríži bager a ten sa svetelnou rýchlosťou asi 10 km za hodinu šmajdá do dediny pred nami. Minúty sa vlečú a bagrista si zjavne náramne vychutnáva, že mu za zadkom tancujú traja hladní Vespisti. Keď to konečne vyzerá, že sa dá predbiehať, ideme na to. Ibaže, ouha. On má vpredu lyžicu. Tá by nás rýchlo skrátila minimálne o hlavu a tak dýchame tmavé výpary ešte asi 2 minúty a potom už hajde do pizzerie. 

Pokecali sme o živote, o skútroch, o ženách a môžeme ísť naspäť. Nejdeme však cestou, ktorou sme prišli. Telefón jedného z nás ukazuje že je tu aj iná, výrazne kratšia cesta do kempu. Tak poďme. Traja Vespa mušketieri frčia hore kopcom, keď tu zrazu, brána. Cesta zahradená. Dál se nejede. Pozeráme jeden po druhom, rozmýšľame, ako sa tam v tej úzkej uličke všetci traja vytočíme, keď tu zboku, spoza vlečky, ako bájny Ďuri Jánošík, vyskočí posnedší chlapík a so širokým úsmevom ozlomkrky upaľuje otvoriť drevenú bránu. Nevieme kto to bol, kde sa tam vzal, prečo tam tá brána bola, ani prečo bola zatvorená, ale ujec ju otvoril, potešil sa tomu ešte viac ako my sami a kým sme prešli zasa zmizol. Zisťujem, že okolo deviatej večer je už v tričku na skútri celkom zima, a tak sa snažím nevyraziť si drkotajúce horné zuby spodnými.

V kempe už je veselo. Ja sa idem prikmotriť do stanu Vespa Klubu, kde ma čaká prípitok, cukríky a dobrá spoločnosť. Spať sa ide neskoro.

Sobotné ráno v kempe je tiché, ale pri prechádzke dostávam hneď zrána až od dvoch ľudí zásadnú radu, ktorá má potenciál meniť život. Znie: „Choď sa vysrať do 7:00, lebo cez deň sa na hajzel už nedostaneš.“ OK, človek sa učí nové veci aj v 40tke.

Každopádne sobota je čo sa týka programu hlavný deň, takže skútrov od rána veselo pribúda a parkovisko sa poriadne plní. Výjazd je naplánovaný na 10:00, a tak sa treba pripraviť. Môžem si vybrať na čom ho chcem absolvovať, beriem si bielu Vespu GTS 125, nech pekne kontrastujem. Tristovku mám, Apriliu SR GT už som testoval, tak skúsim túto Beluhu.

Trasa tento rok nevedie priamo na Pliešovské letisko, ale do Ipeľského Sokolca, dedinky, v ktorej sa nachádza Honey House a jeho medové kráľovstvo. Musím sa priznať, že spoločnú jazdu som si užil, aj keď ku koncu už ma omínal zadok, a tých (tuším) 45 km, mi v tomto tempe prišlo aj veľa. Tak sme sa aj s kolegom rozhodli, že naspäť, do Pliešoviec pôjdeme iba vo dvojici a nájdeme si nejakú peknú kľukatú trasu.

A poviem vám, pre mňa to bol hajlajt celého Scooter Campu. Tento kraj veľmi dobre poznám, strávil som tu skoro štvrtinu života, a tak som vedel, že nás čakajú dokonale vlnité, kľukaté, ale hlavne prázdne cesty. Veru tak aj bolo, vybrali sme sa bočnými cestami na Cerovo, Litavu, prešli Lackovom, Senohradom a zastali až v Pliešovciach na letisku. Bolo to fakt skvelé. Jediné k čomu mám výhrady, sú tí kamikadze čmeliaci, čo vyletovali z trávy niekde za Senohradom. Netuším ako sa dokázali koordinovať, ale traja sa dokázali trafiť prakticky na to isté nechránené miesto, takže mi po nich ostala modrina.

Na letisku nás fajných 31 stupňov donútilo ísť si kúpiť vodu a keďže automat na neďalekej pumpe bral iba mince, hybaj ho do dediny. Mno, kúpiť v bežnej slovenskej dedinke vodu v sobotu popoludní je, ako som zistil, pomerne náročná úloha, takže sme ju poprechádzali krížom krážom, aby sme nakoniec skončili v hostinci pri čapovanej kofole s vyplašenou asi 20 ročnou servírkou. Už viem ako sa cítia chlapci z Hells Angels, keď prídu niekam do krčmy. Našťastie nás potom nasmerovali aj do diskontu, ktorý už otvorený bol a kúpili sme si aj čistú vodu. Ponáhľali sme sa na letisko, lebo sme stratili minimálne polhodku a keď sme prišli, zistili sme, že je tam aj dodávka plná vody… 

Letisko mi tentokrát ušlo akosi rýchlo, ďakujem všetkým čo sa pri mne pristavili, porozprávali, pofotili, bolo vás dosť a ja som za to rád. Ešte radšej som bol, že som si požičal opaľovací krém a ponatierali si ruky, tvár, krk aj uši. Áno, tí čo sa vyznajú v anatómii už vidia, že som na nohy zabudol. A tak som poprel príslovie a vytvoril nové. Kto nemá v hlave nemá ani a nohách… Krásne, jasne červené spáleniny mi ešte aj teraz pri písaní článku, pripomínajú, že slunko je sviňa.

Kým sme pobalili všetky stroje, všetci nám samozrejme zdrhli a tak sme sa vybrali naspäť do kempu. Tentokrát už som mal pod zadkom novú Vespu 300 GTS, a teda musím povedať, že posun od mojej 2018tky, k tomuto novému modelu je značný. Hlavne čo sa podvozku týka. Okresiek už ale bolo na tento deň až až, tak sme si to strihli po hlavnom ťahu a nebyť semaforov na ceste, sme v Sebechleboch za 20 minút. Ani tak nám to ale netrvalo nejak dlho.

V kempe už bola atmosféra o poznanie pokojnejšia. Ľudí ubudlo a veru aj pár stanov už po sebe zanechalo iba zľahnutú trávu na miestach kde predtým stáli. Ja som až keď ma večer prepadol hlad zistil, že som si zaplatil aj raňajky, na ktoré som samozrejme zabudol. Zjavne mi za chvíľu ten Nemec začne skrývať veci…

Tentokrát sme do dediny na pizzu smerovali iba dvaja a po celom dni na Slnku dobre padla aj s tonikom. Opäť to bol pokec príjemný. To, že v kempe ostalo menej ľudí neznamenalo že by to tam nežilo. Práve naopak, zábava bola o poznanie hlučnejšia ako deň predtým. Prikmotril som sa tam aj tam, a polnoc zasa prišla akosi prirýchlo. Únava nakoniec vyhrala. Vždy ma fascinovali ľudia, ktorí dokážu zaspať aj vedľa hučiacich reprákov. Už ich chápem, mal som stan neďaleko a zaspal som ako drevo aj za zvukov Kabátu.

Ráno bol čas sa zbaliť, pomôcť trochu so skladaním stanu chalanom zo Scooter Tuningu a Skútristov.sk (po neúspešnom odgurtňovaní som dostal za úlohu napísať recenziu na gurtňovanie) a vybrať sa domov. 

Cesta domov bola našťastie viac ako pokojná. Nedeľné doobedie nesľubovalo žiadne drámy a ja som si už minule zapamätal, kde v Štiavnici mám odbočiť tak, aby som sa nedostal do temných lesov, kde sa varí v kotlíku ktoviečo. Milé bolo, keď som za Skleným Teplicami fotil a stál na boku cesty, zastal pri mne motorkár a pýtal sa ma čo sa mi stalo. Asi som po 2 dňoch v Sebechleboch vyzeral ubiedene, lebo mi chvíľku trvalo vysvetliť mu, že nič. Aj tak vyzeral, že mi neuveril, a párkrát sa ešte obzrel, keď spolu so spolujazdkyňou odchádzali.

Ja som si bol spolujazdkyňu vybrať z návštevy svokrovcov a čakala nás spoločná cesta z Martina do Žiliny. Ak si neviete predstaviť, ako vyzerá skutočné peklo, odporúčam vám niekedy ísť v nedeľu po končiacom sa predĺženom víkende postaviť pod Strečno. To čo sa deje tam, by sme si mali nechať zapísať ako kultúrne dedičstvo v UNESCO… Kolóna spod Strečna až do polovice Vrútok a na diaľnici radšej ani nechcem vedieť kde sa stálo.

Chvíľku som aj rozmýšľal či si nespraviť výlet a nejsť radšej cez Kľak, ale únava už bola veľká, a na rovinu, skútristovi kolóny až tak nevadia, hlavne ak sa je kde vyhnúť. A tak som si nastavil mód Asertiff a pustil sa do pomalej jazdy. Podarilo sa, Strečno sme prešli asi za 20 minút v čase keď hlásili zdržanie viac ako 1 a pol hodiny. 

Do Žiliny som dorazil večer a vlastne som si uvedomil ako dobre mi bolo. Vďaka chalanom za to, že si rok čo rok berú na svoje plecia celý ten cirkus okolo Scooter Campu lebo na tomto sa zarobiť nedá. Pre toto musí mať človek slabosť a vášeň. A myslím si, že to ľudia vedia oceniť. Pre mňa je Scooter Camp taká Pohoda so skútrami. A nemyslím to nijako tak, že by som chcel podporovať tých alebo tých. Jednoducho je to akcia, kde som za celé tri dni nevidel zamračeného človeka. Každý sa bavil s každým, známy so známymi, neznámy s neznámymi a pohybovali sa tam manželky, partnerky, pobehovali deti a bolo tam jednoducho fajn a v pohode. Ďakujem ešte raz všetkým čo to zorganizovali, čo za mnou prišli aj tým, ktorí boli iba na skok. Dúfam, že sa s vami, ale aj s ďalšími stretneme zasa o rok.