Británia v 80tych rokoch nebola zrovna miestom, ktoré by prekypovalo optimizmom, dobrou náladou a ružovou budúcnosťou… Povojnová budovateľská „success story“ dávno skočila a ostrovné kráľovstvo zažívalo pod pevnou rukou železnej lady Thatcherovej drsné časy. Ekonomická recesia, rekordná nezamestnanosť, inflácia, rasizmus, sociálne rozdiely, horúca vojna o Falklandy aj tá studená s východným blokom, to všetko urobilo z kedysi mocného impéria, pacienta, ktorému treba amputovať hneď niekoľko údov, aby vôbec prežil.

Odniesli si to všetci, no najmä mladá generácia z nižších spoločenských tried cítila dopad „blbej nálady“ mimoriadne tvrdo. Apatickí rodičia, žiadne peniaze, dennodenné štrajky, nulová perspektíva a prakticky neexistujúca šanca získať dobre platenú prácu… Stať sa mladým, agresívnym pesimistom bolo málokedy jednoduchšie. Našlo sa veľa tých čo hľadali útechu v chľaste, drogách a násilí. 

Existovali však aj takí, ktorí objavili pozitívnejšiu cestu von zo začarovaného kruhu a našli útočisko v spoločenstve, ktorého základným spojovacím prvkom sa stal skúter. Aj vtedy totiž, rovnako ako dnes, platilo, že na dvoch kolesách sa aspoň na chvíľu dalo uniknúť pred neúprosnou realitou a mohli ste si vytvoriť vlastný svet, v ktorom sa dalo byť sebou samým. Aj pre mladých Britov sa skúter stal vyhlásením nezávislosti, osobným priestorom, ktorý mohli kontrolovať a prispôsobiť si ho podľa vlastných predstáv.

Dedičstvo slávnej minulosti

To, že sa symbolom vzdoru proti spoločnosti stal skúter samozrejme nebola úplná náhoda. V Británii, najmä v Anglicku, mali skútre slávnu históriu. Písali ju predovšetkým legendárni Mod’s, ktorých súboje s motorkárskymi Rockers kedysi plnili novinové stránky aj cely predbežného zadržania… Ibaže Mod’s hrali až príliš na efekt, žili pre prítomný okamih a skútre boli pre nich viac spôsob ako prezentovať svoj módny štýl, než skutočným dopravným prostriedkom. Svoje najlepšie časy mali dávno za sebou. Na začiatku 80tych rokov síce ešte zvyšky tejto subkultúry prežívali, no do vtedajšej „novej Británie“ sa už nehodili. Jednoducho vyšli z MÓDy…

Prísť vtedy na Londýnske predmestie v saku a kravate, na nablýskanom skútri, s pedantne vystrihaným napomádovaným účesom, asi by takýto proaktívny mladý muž zažil pri strategickom ústupe najrýchlejšiu jazdu svojho života… Ale na pomníku jednej subkultúry začínali rašiť výhonky ďalšej. Zapálenejšej, viac technicky orientovanej a absolútne oddanej skútrom – na scénu vstúpili Scooterboys.

Odkiaľ sa Scooterboys vzali?

Prví Scooterboys sa regrutovali práve z pohrobkov Mod’s. Pôvodne malá, a pomerne uzavretá skupina, sa však ukázala byť mimoriadne životaschopnou, a rýchlo začala naberať nových členov. Tí prichádzali z naozaj prekvapujúcich sociálnych skupín. K pôvodným Mod‘s sa pridali, čuduj sa svete, skinheadi. Pôvodní skinheads totiž mali ďaleko k tým rasizmom a fašistickými názormi zblbnutým násilníckym skínom známym z našich ulíc 90tych rokov. 

Original skins boli zväčša „decká“ z robotníckej triedy, počúvajúce punk a ska.  Ich oblečenie a výzor boli predovšetkým protest proti uhladenej a na efekt zaťaženej bohatšej triede a voči vláde. Aký paradox, že sa práve oni spojili s pôvodne elegantnými zvyškami Mod’s a začali úplne novú éru skútrov. Podobne na tom boli aj ďalšie skupiny, ktorí sa v Scooterboys našli – rude boys, punkeri či punkrockeri, takzvaní PsychoBilly. Novú komunitu tvorila pestrá zmes mladých ľudí, ktorí sa cítili v aktuálnej situácii nekomfortne a hľadali vlastné možnosti sebavyjadrenia.

Spoločnou vášňou sa im stali skútre. Scooterboys do seba nasali to najlepšie zo všetkých. Prví členovia sa začali na cestách objavovať v neskorších 70tych a na začiatku 80tych rokov. Čiže zhruba vtedy, kedy skútre začali definitívne upadať u Mod‘s, ktorí sa postupne presúvali k iným formám dopravy alebo sa ich záujem sústreďoval viac na hudbu a módu.

Začalo to tak, že časti pôvodných Mod’s  prekážal akýsi snobizmus spojený s touto subkultúrou. Nechceli byť „cool“ a predvádzať sa, iba ich bavilo jazdiť na skútroch. A tak zmenili šatník a svoje nablýskané skútre pretransformovali do odolnejších, ručne upravených strojov pre pohodlnejšie a bezpečnejšie cestovanie. Robustné, kustomizované stroje plnili ten účel, na ktorý boli skonštruované. Jazdili. Akurát sa prispôsobili pre dlhé cesty a rôzne poveternostné podmienky. Opäť boli dopravnými prostriedkami, ktoré mali svojich majiteľov odviezť na stretnutia za priateľmi.

Dôležitú úlohu, nielen pri vzniku, ale aj celkovo v živote Scooterboys hrala hudba, resp. kultúra. Ich hudobný štýl bol ovplyvnený rôznymi žánrami a pôvodnými subkultúrami z ktorých vzišli. Leteli najmä žánre Mod a Ska, keďže Scooterboys čerpali inšpiráciu z mod subkultúry 60. rokov, ktorá bola známa svojou láskou k R&B, soulu a ska hudbe. Obľúbené kapely boli The Who či The Jam. Ska hudba, sa najviac šírila od Rude boys, vďaka ich Jamajskému pôvodu. Veľkú fanúšikovskú základňu mali kapely ako The Specials a Madness.

Citeľný bol však tiež vplyv punkovej scény 70. rokov, odrazilo sa to v energickosti tradičných stretnutí skútristov a ich rebelských postojoch. Punkové kapely ako Sex Pistols a The Clash inšpirovali mnohých mladých skútristov k vyjadreniu svojej frustrácie a nesúhlasu s aktuálnym sociálnym stavom v krajine. Zabudnúť nemôžeme na Northern Soul. Tento hudobný žáner, ktorý sa vyvinul na severnom Anglicku, vďaka svojmu tanečnému štýlu a energickej soul hudbe, dodával Scooter Rally podujatiam neopakovateľnú atmosféru.

No a napokon, hoci stále hovoríme o Scooterboys, do komunity patrili aj ženy. Spočiatku ich bolo menej, no v časoch najväčšej slávy tvorili už viac ako tretinu členov. Priemerný vek sa v komunite pohyboval okolo 25 rokov, ale na zrazoch sa stretávali ľudia od 16 až po 60 rokov.

Parky, rifle, martensky

Scooterboys sa od Mod‘s dištancovali ako sa dalo a vzájomné porovnávanie z duše nenávideli, predsa len však mali veľa spoločného. Ani oni sa napríklad nevyhli určitej uniforme, ktorá sa nakoniec stala tým čo ich definovalo, a podľa čoho ich bolo možné spoznať. Charakteristické oblečenie a výbava pozostávala z viacerých častí.

Ikonickým kúskom výbavy každého Scooterboya bola vojenská bunda – najčastejšie sa použivala parka, ideálne s tzv. „rybím chvostom“. Jej obľuba mala praktické dôvody, poskytovala dobrú ochranu pred poveternostnými vplyvmi pri jazde na skútri a mala veľké, praktické vrecká, vhodné na uskladnenie náradia, osobných vecí, prípadne čohokoľvek, čo sa nezmestilo na skúter. Parky boli často ozdobené odznakmi, nášivkami a grafikami, ktoré vyjadrovali hudobné preferencie, navštívené podujatia alebo príslušnosť k určitému skúter klubu.

Najmä časť skinheadov, ale aj časť psychobilly členov uprednostňovalo pred parkou letecké bundy. U nás zvané Bomber, prípadne „Bombera“. K obom typom búnd sa najčastejšie nosili pohodlné, ale odolné džínsy prípadne vojenské nohavice. Aj tu to malo najmä praktické dôvody. Poskytovali ochranu počas jazdy a zároveň boli dostatočne pohodlné na celodenné nosenie.

Ďalšou kultovou súčasťou výbavy boli topánky. Základom boli pevné boty, mimoriadne obľúbené boli najmä „Martensky“. Legendárne topánky Dr. Martens boli súčasťou šatníka tak Mod‘s ako aj skinheads hnutí, s ktorými Scooterboys zdieľali niektoré kultúrne a hudobné vplyvy, preto ich jednoducho prevzali. A široká verejnosť vrátane médií medzi oboma skúter subkultúrami nerozlišovala.

Túto malú schizofréniu opisuje stále aktívny Scooterboy Martin ‘Sticky’ Round vo svojej knihe Scooterboys – The Lost Tribe.

„Nevedomosť o tom, kto skutočne sme pretrváva dodnes. Desaťtisíce ľudí na celom svete, ktorí sa označili za Scooterboys, Scootergirls alebo jednoducho skútristov, sa nikdy nedočkali oficiálneho uznania. Vždy sme boli iba “Mod’s”. Ale čo s tým urobíte? Ako vysvetlíte hlupákovi to, že je sakra rozdiel či máte na sebe leteckú bundu MA1 alebo drahý mohérový oblek?“

Skútre – podstata všetkého

Scooterboys kládli veľký dôraz na svoje stroje. Celá subkultúra stála a padala práve na skútroch. Na rozdiel od Mod’s však skutočne išlo v prvom rade o jazdenie, teda hlavne o to, aby boli stroje pohodlné a bezpečné. Úpravy často zahŕňali nielen estetické zmeny, ale aj technické vylepšenia, ktorými si skútristi modifikovali motor aj spoľahlivosť strojov. 

Personalizácia skútrov bola pre Scooterboys integrálnou súčasťou existencie. Pilka na železo a bunda plná náradia boli najlepšími priateľmi skútristu. Každý skúter bol originál a jasne definoval osobnosť majiteľa. Pridávaním zrkadiel, vlastným lakovaním, odznakmi a iným príslušenstvom sa štandardné modely zmenili na osobité umelecké diela, pre ktoré sa usporadúvali špeciálne „súťaže krásy“, kde sa hodnotil najlepší originálny skúter, najlepšie upravený skúter, najlepšia custom maľba a podobne.

Scooteboys dávali svojim skútrom mená a tie najkrajšie a „najvytunenejšie“ boli doslova celebritami, ktoré ostatní chodili na zrazoch obdivovať. Úpravy však skutočne neboli iba kozmetické. Každý sa snažil najmä o zvýšenie výkonu, bežné bolo kúpiť si lacný skúter do 50ccm a prerobiť ho aspoň na 125ccm.

Podobne ako Mod’s aj Scooterboys preferovali najmä skútre z Talianska. Sčasti vďaka atraktívnemu dizajnu, ktorý sa dobre hodil k estetike subkultúry. Pre mladých Britov bol klasický vzhľad a elegancia talianskych skútrov v dokonalom kontraste s drsnou, špinavou realitou britských ulíc 80tych rokov. Základom strojového parku sa stali predovšetkým staré Lambretty a Vespy. Najmä Lambretty zo 60tych rokov mali veľmi dobrú povesť, vďaka tomu, že boli jednoducho modifikovateľné a išlo o prakticky nezničiteľné stroje. Mnohé jazdia dodnes.

Hlavným dôvodom obľuby „Talianov“ však bola cena. Scooterboys boli mladí a ich vrecká boli úplne prázdne. Najčastejším spôsobom ako ste sa mohli dostať k skútru, bolo za niečo ho vymeniť. Mimoriadne obľúbenými komoditami, za ktoré sa menilo boli toastovače a magnetofóny. Pre predstavu, taká ojazdená, dvadsaťročná Vespa sa vtedy dala kúpiť asi za 25 libier. Výhodou bolo, že počas 50. až 70. rokov boli tieto skútre masovo vyrábané a veľmi populárne. To znamenalo, že v 80. rokoch boli na trhu dostupné, za spomínané nízke ceny, čo bolo pre mladých ľudí s obmedzenými zdrojmi extrémne dôležité.

Politiku sem neťahajte!

Oproti svojim predchodcom sa Scooterboys vyznačovali aj tým, že komunita bola oveľa súdržnejšia a pevnejšia. Ale netreba si robiť ilúzie, začiatky boli všelijaké. Ono, keď sa niekde v poli za mestom stretnú Mod’s, Skinheads (ľavicoví aj pravicoví), Punkeri a alkohol, je to ako sud dynamitu, ktorým stačí iba trochu zatriasť…

Po  neslávnom incidente na Isle of Wight Rally v roku 1986, kedy po masovej bitke vyprovokovanej pravicovými skínmi, zhoreli stany s pivom, kopec skútrov, a na poli zostalo množstvo zranených, si však tí rozumnejší povedali dosť a stanovili sa jasné pravidlá. Do platnosti vstúpilo heslo: Let’s Kick Politics Out Of Scooters. Čiže vykopnime politiku zo skútrov. A zafungovalo to. Mark Bennett, vo svojej knihe Taking in the View – Life from a Scooter spomína, ako organizovali každý týždeň spoločné raňajky Scooterboys v centre Cambridge. 

„Za jedným stolom tu sedávala neuveriteľná banda indivíduí. Boli tu punkeri, mod’s, skíni s pravicovými aj ľavicovými názormi aj černosi. A hoci by sme sa podľa všetkých konvencií a pravidiel vtedajšej spoločnosti mali navzájom pozabíjať, ľudia sa smiali a bavili o spoločnej téme – o skútroch, a o príbehoch na nich.“

Utužovaniu pomáhalo, že na rozdiel od Mod’s či Rockers, táto kultúra nebola založená na porovnávaní sa a súťažení, ale naopak, práve na pravidelnom stretávaní, spoločnom jazdení a najmä na naozaj gigantických zrazoch. Scooterboys žili pre víkendy, kedy sa mohli vydať na svojich dvojkolesových spoločníkoch na skúter zrazy, v Británii nazývané Rally. Na tieto podujatia prišlo nezriedka aj viac ako 10 000 strojov + ďalšie tisícky ľudí, ktorí skútre nemali (toto sa po incidente na Isle of Wight zakázalo).

Dodržiavanie apolitickosti pomohlo k silnej a súdržnej komunite. Scooterboys sa navonok neprejavovali radikálnosťou, ani nemali vyhranené názory na aktuálnu politickú situáciu. Komunita sa definovala spoločnými záujmami v hudbe, móde, skútroch a ich úpravách, nie politickou orientáciou.

Subkultúry, z ktorých čerpali inšpiráciu, teda mod‘s a skinheads, mali v určitých obdobiach frakcie s politickým pozadím. Scooterboys na politiku kašlali, ich mantrou bola osobná sloboda, individualita a užívanie si spoločných záujmov. Celkovo bola subkultúra viac zameraná na spoločenské a kultúrne aspekty, než na politiku.

Scooter Rally – dôvod pre ktorý sa oplatí žiť.

Scooter Rally boli dôvodom vďaka ktorému celá komunita prekvitala. Boli to pravidelné väčšie či menšie stretnutia, konajúce sa od marca do októbra, zväčša prebiehajúce od piatku do nedele. Išlo však o viac než len o obyčajnú víkendovú zábavu. V komunite Scooterboys boli výrazom kultúrnej identity a spoločenskej solidarity. V podstate išlo o mega skúter zrazy, kde ste sa stretli s priateľmi, zoznamovali sa s novými ľuďmi a vymieňali si príbehy, skúsenosti či tipy na údržbu a úpravu skútrov. Presne takto sa posilňovali vzťahy a upevňovala láska k skúter kultúre.

Tieto stretnutia sa často konali v prímorských regiónoch ako Brighton, Blackpool či Isle of Wight. Išlo o dedičstvo po Mod‘s, ktorí tiež práve sem chodili na víkendové ťahy, a mnohé z týchto miest zažili naozaj drsné násilné strety s motorkármi (Rockers). V časoch Scooterboys, najmä po prijatí určitých opatrení, však už žiadne násilie ani nepokojne nehrozili, a naopak, návšteva celej komunity dokázala mestám ekonomicky pomáhať, takže skútristi bývali väčšinou vítaní.

Postupom času sa Scooter Rally zmenili na festivaly. Prichádzalo sa sem uniknúť z reality. Bol to svet sám o sebe. Zabaviť sa tu dalo viacerými spôsobmi, napríklad sa zúčastniť súťaží a výstav skútrov alebo si ísť zatancovať k viacerým stageom s rôznou hudbou. Živá hudba bola neoddeliteľnou súčasťou Scooter rally, vystupovali najmä kapely a DJovia, hrajúci obľúbené hudobné žánre.

Súčasťou boli aj tanečné večierky a stretnutia pri pive, ktoré mali za cieľ vzájomne zoznámiť čo najviac ľudí. Dôležitou súčasťou týchto podujatí bolo tiež spoločné ubytovanie, resp. kempovanie. Mnohí účastníci sa rozhodli zostať cez noc v stanoch alebo v spoločných ubytovacích zariadeniach, čo prispievalo k pocitu komunity a bratstva. Vrcholom podujatí však bývala spoločná jazda, ktorej sa zúčastnili tisícky strojov a bývalo to nádherné defilé špeciálne upravených strojov.

Zaujímavosťou bolo, že takmer každá významnejšia rally mala svoj vlastný odznak. Tieto odznaky sa dali kúpiť v mieste konania zrazu a následne si ich ľudia našívali na oblečenie. Čím viac odznakov na bunde, tým bol samozrejme človek v komunite viac cenený. Mnohé odznaky sa dali kúpiť iba na tom konkrétnom podujatí a po ňom sa nepredané zvyšky zničili,  takže išlo o mimoriadne cenné kúsky, ktoré sú aj dnes v dražbách poriadne drahé.

Za Scooter Rally sa cestovalo mnohokrát aj viac ako 500 kilometrov tam a následne aj naspäť a aj zážitky z ciest, keď ešte neexistovala GPS navigácia a nemohli ste si len tak založiť mobil do držiaka na telefón, boli súčasťou bájí a povestí celej komunity.

Sláva Scooterboys vrcholí

Absolútny vrchol zažívali Scooterboys v druhej polovici 80tych rokov. V tej dobe táto subkultúra predstavovala výrazný a neodmysliteľný prvok britskej mestskej scény.  Toto obdobie, charakterizované intenzívnou sociálnou, kultúrnou a hudobnou aktivitou, čiastočne ovplyvnilo vzhľad a atmosféru britských miest. Ulice sa stávali viac prístupné jednostopým vozidlám a vodiči áut prestali brať motorky a skútre ako votrelcov a konkurentov.

Naozaj veľké množstvo pravidiel cestnej premávky, a zjednodušení pre motorky a skútre, vzniklo vo Veľkej Británií práve vtedy a jazdci v jednej stope z toho ťažia dodnes. Aj tu na Slovensku by sme si mohli brať z mnohých ústupkov v pravidlách príklad…

Scooterboys, trochu v rozpore s tým čo ich spočiatku definovalo, presiakli do všetkých spoločenských vrstiev. Už to neboli len „decká“ z robotníckej triedy. Nezriedka sa stávalo, že cez týždeň nudní bankoví úradníci, cez víkend vymenili obleky za pohodlné rifle a bombery a na Scooter Rally sa z nich stali neskrotní pártymani. 

V časoch svojej najväčšej slávy Scooterboys skutočne dokázali urobiť výrazný kultúrny odtlačok, ktorý prekročil hranice ich subkultúry a ovplyvnil aj širšiu spoločnosť. Ich vplyv sa prejavil nielen v móde a hudbe, ale aj v spôsobe, akým mladí ľudia vnímali seba samých a svoju nezávislosť v kontexte spoločenského a politického prostredia.

Ak spočiatku Scooterboys začínali ako mladí jedinci bez vízie a na periférii záujmu, postupne sa z nich stávali sebavedomejší a individuálne úspešnejší ľudia. Komunita, ktorú vytvorili mala dokázateľne hlboký vplyv na individuálne identity, sociálne skupiny, mestskú spoločnosť a nakoniec aj na celú krajinu.

Úsvit Scooterboys

Scooterboys boli ikonickou súčasťou britskej mládežníckej scény 80tych rokov, ale ako všetky subkultúry, aj oni čelili vlastným výzvam a evolučným zmenám. Počas 90tych rokov ich popularita vďaka rôznym faktorom postupne klesala

Vďaka drastickým opatreniam sa Británia nakoniec dostala z najhoršieho. Zlepšenie ekonomických podmienok a predovšetkým ľahká dostupnosť lacných áut urobili skútre pre mladšiu a zhýčkanejšiu generáciu menej atraktívnymi. Zmenila sa aj hudobná scéna, punk a ska v deväťdesiatkach už nefrčali. Prišiel rave a najmä Kurt Cobain, Nirvana a grunge, čo odvrátilo pozornosť mladých ľudí od tradičných subkultúr, vrátane scooterboys.

A, ako to už býva, z toho čo bolo kedysi rebelantské a podpultové sa stal trend a mainstream. Niektoré prvky Scooterboys boli asimilované do mainstreamovej kultúry (k Sooterboys sa napríklad hlásili aj skupiny ako Oasis), a to výrazne zmenšilo ich odlišnosť a príťažlivosť ako formu rebelantstva. Za takmer 20 rokov Scooterboys takmer vymizli. 

Raz Scooterboy, navždy Scooterboy

Mnohí pôvodní Scooterboys dnes hovoria, že sú zabudnutým kmeňom. Nie je to však celkom pravda. Komunita nikdy úplne nezanikla. Dokonca Scooter Rally sa konali prakticky nepretržite až doteraz. Akurát na ne chodilo oveľa menej ľudí. Aj to sa však mení a podobne ako viackrát spomínaní Mod’s aj Scooterboys zažívajú svoje znovuzrodenie. Treba tiež povedať, že obe subkultúry sú si dnes bližšie ako kedykoľvek predtým a v podstate sa prelínajú.

Za postupný návrat Scooterboys môže viacero faktorov. Tým najdôležitejším je asi to, že Scooterboys zostarli natoľko, že už sa nemusia dennodenne naháňať za peniazmi a môžu si opäť dovoliť trochu popustiť uzdu a jazdiť na dlhšie výlety. Jadro bývalej komunity je dnes vo veku od 50 do 65 rokov a s nadšením sa stretáva, aby si oživilo spomienky.

Nostalgia a retro móda hrajú pri obnovovaní komunity kľúčovú rolu. Rastúci záujem o vintage a retro kultúru vrátane módy, hudby a dopravných prostriedkov priniesol novú pozornosť aj zabudnutým subkultúram. Pomáhajú aj sociálne siete a internet. Kedysi sa o konaní Scooter Rally informovalo v časopisoch a rozosielaním listov klasickou poštou. Dnešné sociálne siete umožňujú ľuďom s podobnými záujmami jednoduché a okamžité spojenie a zdieľanie informácií. Využívajú to aj Scooterboys

Dokonca natoľko, že pôvodne výhradne britská subkultúra prenikla aj do zahraničia. Na najväčšie Scooter Rally, ako je spomínaná Isle of Wight Rally už jazdí aj mnoho skútristov z iných štátov. Všetci samozrejme v parkách a martenskách. Je to tiež dôkaz odolnosti a trvalého pôvabu komunity Scooterboys. Aj keď sa svet mení, základné hodnoty tohto spoločenstva- rešpekt, nezávislosť a láska k skútrom, ostávajú nezmenené. Vďaka tomu sa subkultúra stáva atraktívnou nielen pre tých, ktorí si pamätajú jej zlaté časy, ale aj pre novú generáciu, ktorá, podobne ako jej niekdajší britskí rovesníci, hľadá spôsob ako vyjadriť svoj pohľad na svet a zároveň chce mať pocit, že niekam patrí.